Fotogaléria
História vzniku kina, nazývaného Žilinčanmi Amfik, sa začala v rokoch 1950 až 51. Žiaľ nie sú archívne dokumenty a stavebné plány výstavby z prvej etapy kina. Bolo postavené na mestskom pozemku vtedajšieho Stalinovho parku za reštauráciou Kamélia – vtedy nazývanej Červinkov. Samotnú výstavbu zabezpečoval Československý štátny film, krajská správa v Žiline, ktorá po ukončení výstavby v roku 1952 požiadala mesto o povolenie užívať mestský pozemok pre kino. Priestor v roku 1956 oplotilo drôteným pletivom.
Prvý amfiteáter mal názov Letné kino Bôrik a mal hľadisko v rovine s premietacím plátnom. V rokoch 1958 a 59 došlo k najväčšej rekonštrukcii premietacej kabíny a najmä sa zmenila podoba hľadiska, ktoré už bolo zvažujúce sa. Na jeho výstavbe odpracovali obyvatelia mesta 30-tisíc brigádnických hodín a bol začlenený do Akcie Z. Popri prispôsobení́ prevádzky kina na premietanie širokouhlých filmov, rozšírili kapacitu hľadiska na 7200 miest. Otvorenie vynoveného amfiteátra malo byť v máji 1959. Pre zlé počasie bolo kino otvorené až 13. júna 1959 vystúpením Národného divadla z Prahy.
Zaujímavosťou je, že v roku 1959 sa začali práce na výstavbe druhého amfiteátra pri Cintoríne sovietskych vojakov, práce však boli zastavené pre zlé terénne podmienky, pretože pôda tu bola veľmi podmočená.
Po prestavbe bolo premenované ako kino Mier. Tento názova malo kino až do ukončenia činnosti v roku 2004. V roku 1961 prešiel amfiteáter pod správu Parku kultúry a oddychu v Žiline. V roku 1965 došlo k ďalšej rekonštrukcii kina, kedy pristavili šatne a sociálne zariadenia pri vstupe.
Od roku 59 sa v kine konali pravidelne premietania filmov v rámci Filmového festivalu pracujúcich. Podvečer sa filmy premietali v kine Úsvit, alebo Fatra v meste a večer v amfiteátri. Festivaly pracujúcich boli jednou z najväčších filmových udalostí v celej ČSSR, aj preto, že ich program zahŕňal aj množstvo zahraničných produkcií a kvalitných filmov, čo nebolo ani začiatkom 60 rokov úplne bežné.
V osemdesiatych rokoch, prišli plány na rekonštrukciu amfiteátra, na zväčšenie pódia a vynovenie techniky, ku ktorej však nakoniec nedošlo. Najväčši rekonštrukcia sa dotkla sedenia – drevené lavičký, boli vymené za platob’vé, ktoér už mali aj operadlo, Výrazne sa zmenšila kapacita na 3 173 miest (najskôr sa jednalo o ukrojenie miest na tzv. zelenej lúke, inakšie si nevieme, takúto výraznú zmenu kapacity vysvetliť). Kino napríklad nikdy nemalo 70mm projekciu, čo bolo pri amfiteátroch časté. V osemdesiatych rokoch sa už prehodnocovali stavby takýchto kín, pretože 70mm kópie sa už prestávali vyrábať a distribuovať pre veľkú finančnú záťaž. Rátalo sa aj s väčším priestorom pre ostatné kultúrne akcie a uspôsobením pódia na ne. Tie sa tu diali pravidelne od začiatku - oslavy výročí, divadelné a operné predstavenia, ako i výstupy speváckych zborov a tanečných súborov, ako boli Lúčnica, či SĽUK, ale i množstvo populárnych skupín a spevákov.
Dostať sa zadarmo na amfik, platilo aj v Žiline za neoficiálny špor mládeže. Mnohý diváci preliezali cez plot, ktorý bol najprv drôtený, neskôr z betónových panelov. Tento šport pretrval aj v deväťdesiatich rokoch, vďaka množstvu noviniek na plátne, na jednej strane určitého erotického obohatenia komerčnej kinematografie a na druhej neprístupnosti filmov. Ešte za socializmu, bola možnosť ísť bez lístkov do neoficiálnej zelenej zóny, čo bola lúka po okrajoch oficiálneho hľadiska, už bez sedadiel. Vďaka tomu bývala kapacita kina prekročená aj na desaťtisíc divákov.
V deväťdesiatych rokoch zažíval amfiteáter veľké oživenie. Prílev nových filmov, ale aj nové československé filmy vyrovnávajúce sa s minulosťou, znamenali veľký úspech a amfiteáter v tých dobách praskal vo švíkoch. Prinášalo to zo sebou aj negatívne stránky – okrem hluku, dlhých radov, zlých sociálnych zariadení, ale aj dosť vulgárneho vysporiadavania sa s čiernymi návštevníkmi a nabúchaných chlapcov so zlými psami ako SBSkárov. Zelená zóna sa zrušila a išlo sa tvrdo po vstupnom.
Letné kino prebrala v roku 1994 od Mestskej správy kín v Žiline spoločnosť Tatrafilm. Ten prebral aj kino Centrum a v danej dobe patril medzi najväčších prevádzkovateľov kín a zároveň distribučnú spoločnosť. Táto mala s majiteľom kina, s mestom Žilina, zmluvu na premietanie filmov na 10 rokov. Ešte v roku 2003 kino existovalo pod názvom Letné kino Mier.
V roku 2004 mesto nepredĺžilo zmluvu s Tatrafilmom, a tak sa skončila prevádzka kina. Dialo sa to za dosť podivných okolností. Podľa Zuzany Bielčíkovej, vtedajšej riaditeľky žilinského Tatrafilmu, bol napríklad tesne pred vypršaním lehoty prenájmu naschvál v noci otvorený vstup a naverbovaný zberači železa, nech vypracú premietačskú kabínu.
Vtedajší primátor Ján Slota, dal v areáli hneď po odstúpení od zmluvy vyrúbať okolo 130 stromov. V roku 2005 prebehli sanačné práce amfiteátra. Pozemok bol predaný firme, kde sa neskôr ukázal ako posledný užívateľom výhod syn Jána Slotu. V danej dobe sa jednalo o veľkú kauzu. Na jeho mieste stojí dneska rezidenčný komplex Amfiteáter – ale z atmosféry, architektúry, či len zdania amfiteátra tu nezostalo nič – naopak, tento názov je výsmechom minulosti. Je isté, že návštevnosť amfiteátra bola malá a chyba je aj na strane Tatrafilmu, ktorý nedokázal urobiť atraktívny program a nasadzoval - ak nie výhradne, tak hlavne - filmy z jeho ponuky (to isté platilo aj o kine Centrum). Ale takéto priestory tvoria kultúrne povedomie miestnych, ale aj cezpoľných návštevníkov mesta. Ich prevádzka môže byť aj komerčne úspešná, ak za nimi stojí kvalitná dramaturgia, nielen filmová, ale aj hudobná, divadelná. Žilina tak stratila veľké otvorené priestranstvo, určené na spoločné, kultúrne zážitky. Demolácia amfiteátra bola čistým barbarstvom, ktorý poznačil urbanizmus danej oblasti (na území, kde sú výhradne rodinné domy, postavili 25poschodovú budovu, bez akéhokoľvek súznenia s okolím) a možnosti kultúrneho vyžitia v meste. V nultých rokoch však v Žiline skončili vlastne všetky kiná, takže príbeh amfiteátra nie je jediný smutný. Podobne skončilo kino Úsvit.
Zdroj: Stratená Žilina 2 /kolektív autorov), 2019 , vydavateľstvo Allmedia