Keď sa v roku 1959 otváralo Divadlo hudby v bývalých priestoroch mestského rozhlasu na prízemí radnice (MsNV) na Námestí SNP 1, zaznievali hlasy, že ide o zbytočnú investíciu, keďže vraj vážna hudba tu nie je v obľube. No už o dva roky usporiadalo DH celkom 230 predstavení pre širokú verejnosť, ale aj školy, jednotlivé podniky a závody. Zúčastnilo sa ich 7864 divákov, podstatne viac ako rok predtým, pričom 85,2-percentná využiteľnosť kapacity radila DH k špičke v republike. To svedčilo o jeho opodstatnenosti. Dlho dominovala hudobná programová náplň, no od začiatku bola spestrená filmom, diapozitívmi, poéziou i tancom. Dramaturgický plán DH schvaľoval odbor školstva a kultúry MsNV s výborom Kruhu priateľov umenia pri PKO. DH spolupracovalo s podobnými zariadeniami v Prahe, Bratislave a iných mestách a po tom, ako získalo stereofónne reprodukčné zariadenie, zaviedlo o. i. štyri pravidelné predstavenia týždenne, na žiadosť KPU od začiatku 60. rokov každý pondelok premietanie krátkych filmov, najmä grotesiek, v sobotu programy pre mládež a v nedeľu doobeda detské pásma. V roku 1962 uviedli do života novinku – vstupenky sa nepredávali, ale deti si samy vymenili vstupenky bez dozoru na pripravenom stolíku. O dva roky nato bolo DH miestom informačného strediska XV. FFP a premietalo sa aj v nasledujúcom období. V roku 1969 napríklad počas vtedajšej zimnej filmovej školy, o. i. americký film Mata Hari s Gretou Garbo z roku 1931 či francúzsky Pán Ripois s Gérardom Philipeom z roku 1954. Išlo o večerné predstavenia po zotmení zadnou projekciou na výklad zvnútra, diváci stáli na chodníku bez ohľadu na počasie. Premietali sa aj krátke filmy ako Ferdo Mravec či Vzbura hračiek plus týždenník na záver. Z apríla 1972 môžeme uviesť filmovú pohľadnicu k výročiu narodenia V. I. Lenina. Z premietačov utkvel v pamäti Vilo Šustek.
Po presťahovaní DH na Ulicu družby na Fončorde v roku 1973, kde sa usídlilo po rekonštrukcii budovy Mladosť z pôvodnej predajne potravín spolu s agitačným strediskom, prevádzkoval toto zariadenie Park kultúry a oddychu a na účely 16-milimetrového kina slúžila sála, kde sa konali aj iné akcie, takže stoličky neboli pevné ako v bežnom kine. Kino otvorili v roku 1974, vyznačovalo sa pomerne solídnou technickou výbavou, doplnenou prenosnou premietačkou Club 16. Začínalo s premietaním pre materské školy a školské družiny ZDŠ Mládežnícka a Okružná za korunu – pustila sa im pesnička a náučný hudobný program. Krátke filmy boli v ponuke ako doplnok k hudobným programom. Kapacita dosahovala zhruba 120 sedadiel, ozvučenie na úrovni, a tak boli predstavenia zväčša vypredané. S premietaním tam začínal Gosiorovský: „Pretože som býval na Mládežníckej, ponúkol som svoje služby na premietanie celovečerných filmov pre dospelých v piatok večer a v sobotu dopoludnia pre mládež, tiež v nedeľu doobeda a popoludní pre deti. Odobral som síce divákov z neďalekého Kina mladých, ale lepšou dramaturgiou som pomohol PKO s tržbami i návštevnosťou. Ako bývalý zamestnanec SPF som mal schodnejší prístup k filmom, išlo o úplne nové kópie. Naučil som tu premietať aj zamestnancov, dokonca 80-ročnú upratovačku,“ spomínal po rokoch. Realizovali sa tu tematické prehliadky, festivaly filmov (veselohry, hudobné filmy, westerny), vedenie skúšalo rozbehnúť aj Detský filmový klub, ale najväčšie úspechy zožali prehliadky Prázdniny s filmom (letné, jarné, zimné).
V DH začínal Oto Sovák, vedúcou prevádzky bola Mária Fábryová, po nej Ľubica Valentová a Katarína Žírošová. Po čase prevzal zariadenie ako jeho vedúci Peter Hajzuk v súčinnosti s Jánom Országhom (1951), ktorý pochádza zo známej banskobystrickej hokejovej dynastie a ktorý vykonával v DH funkciu technika a súčasne premietača v období 1976 – 1979: „Po nástupe do DH ma zaúčal Išo Gosiorovský, zložil som aj premietačské skúšky. Pri výbere filmov sme využívali protekciu, lebo v SPF na Hornej ulici pracovala Gosiorovského žena. Bolo to v dobe, kedy leteli vinnetuovky, Angelika, Fantomas a podobné kasové trháky. Vo svojej réžii sme si zabezpečovali nielen program, ale aj propagáciu, teda plagáty s programom kina. Kino sa tešilo značnej obľube nielen obyvateľov Fončordy, ale celého mesta.“ Okrem Országha tu premietal aj Tomašovič s Pavlom Mikulom. V roku 1978 prevádzku kina ukončili, vzápätí však nastúpil ako technik i premietač Ivan Kyzúr a pokračoval. Tematicky to bolo naďalej zamerané na hudbu, do nej sa premietali krátke animované filmy ako Krtko, No, počkaj, zajac!, disneyovky či cestopisy, teda najmä pre detských divákov. Dopoludnia sa hrávalo pre školy, resp. školské družiny, ktoré sa objednávali vopred, detské predstavenia zhruba štyrikrát mesačne mali začiatok stanovený na 14. h. Celovečerné filmy sa premietali popoludní o 17. i 19. hod. a potom v sobotu a nedeľu, jeden titul maximálne dvakrát. Vstupné sa pohybovalo v rozpätí 2 – 6 Kčs, detské predstavenie po 1 Kčs. Keď raz Gosiorovský premietal film Medvedík Yogi cez víkend päťkrát a v pondelok priniesol do PKO tržbu 9 000 korún, ekonóm Smitka mu položil zaujímavú otázku: „Pročpak jste nedonesl víc peněz?“ Ešteže Išo potešil mládež z okolia Mladosti a hlavne riaditeľa PKO Jána Šoltésa... Nechýbali ani programy s protivojnovou tematikou na filmovom plátne. Administratívne záležitosti obhospodaroval Koloman Cotteli, ktorý však ako Gosiorovského „učeň“ aj s Fábryovou a ďalšími pôsobil i ako premietač. Časom sa k uvedenej zakúpila ďalšia prenosná premietačka a navyše stabilná Meopton 1 s projekčnou, neskôr halogénovou žiarovkou. Premietanie nechýbalo ani v roku 1990, pravda, išlo najmä o celovečerné videofilmy. Ba vo februári nasledujúceho roku ešte uviedli do života Filmový klub detí so vstupným 5 Kčs, aby v decembri definitívne zazvonil umieračik. Šéfom DH aj kina bol tiež Milan Lukáč, po Hajzukovi prevzala funkciu Viera Kyzeková, ktorá v nej zotrvala až do zrušenia tohto zariadenia. Po zániku Divadla hudby, o ktoré PKO prišiel v roku 1989, sa tu usadilo parketové štúdio.