Fotogaléria
Presný názov znie Dom kultúry ROH Závodov výpočtovej techniky Koncernového podniku, Banská Bystrica. Osud tejto kolosálnej stavby sa začal v roku 1961, keď v celoštátnej architektonickej súťaži zvíťazil ateliér Ing. Jozefa Chrobáka. V zmysle vtedajšej kultúrnej politiky vystriedali reduty a národné domy novodobé domy kultúry a celoštátne organizácie ROH. Tieto veľké kultúrne inštitúcie odrážali predstavy danej doby, ako aj komunistickej strany o reprezentatívnych zariadeniach, ktoré by slúžili všetkým typom kultúry, resp. umenia, a všetkým vrstvám obyvateľov. Povedané vtedajšou rétorikou – pracujúcim a pracujúcej inteligencii.
Samotná výstavba objektu sa začala v roku 1973 a budova slúžila verejnosti v rokoch 1979 – 2007. (Autor návrhu dostal v roku 1979 za toto dielo Cenu architektov a Krajský pamiatkový úrad v Banskej Bystrici sa v súčasnosti usiluje o zápis tejto stavby ako kultúrnej pamiatky.)
Objekt je navrhnutý ako átriový monoblok. Na prízemí sa nachádzajú vstupné priestory komorného divadla, estrádnej sály, reštaurácie, klubovne a átriový priestor pred kinosálou. Kinosála, ktorú postavili neskôr, konzolovito vyčnieva z hlavnej hmoty. Bábkové divadlo je umiestnené na zníženom a zvýšenom prízemí. Kluby okolo átria sú rozložené v troch podlažiach. Na poschodí sú sústredené všetky hlavné spoločenské priestory - estrádna sála (787 miest), komorné divadlo (297 miest) a reštaurácia (232 miest), ktoré sa dajú podľa potreby spojiť. Estrádna sála sa navyše môže prepojiť s foyerom. Okrem posluchárne s kapacitou 157 miest sú tu aj kluby, knižnica s čitárňou a sprievodné priestory. V roku 1979 dielo získalo Cenu Zväzu slovenských architektov (Cena Dušana Jurkoviča).
Zastavaná plocha kultúrneho domu tvorí 73 965 metrov štvorcových. Objekt s pôdorysným obdĺžnikovým tvarom (s rozmermi cca 111,5 × 44,5 m) bol päťpodlažný, s jedným podzemným podlažím a štyrmi výškovo rozdielne umiestnenými nadzemnými podlažiami. V podzemnom podlaží sú priestory bývalých obslužných miestností a zariadení, skladov a bývalého divadla. V časoch jeho najväčšej slávy sa tam vraj konalo viac ako 4 600 podujatí ročne a Banskobystrický Dom kultúry mal vyše sto interných zamestnancov. Faktom je, že v 70. rokoch pravidelne slúžil ako hosťovská scéna aj pre slovenské divadelné produkcie. Jeho interiéry dotvárali diela slovenských výtvarných umelcov, napríklad Jána Korkoša, Milana Laluhu, Vladimíra Kompánka, Ester Šimerovej-Martinčekovej a pod.
Kino
Istý čas bol DK ROH ZVT bez stáleho kina, hoci pôvodný projekt s ním počítal. Práve v tom roku požiadal vedúci technického oddelenia Ján Styk premietača Ing. Frniaka o opravu 16 mm kufríkového projektora Meopton v sále komorného divadla, kde sa nepremietalo pravidelne. Ten zistil, že je iba uvoľnená poistka, na čo mu Styk prezradil zámer spustiť v komornom divadle kino so stabilným 16 mm projektorom. Frniak namietal, že je výhodnejšie inštalovať profesionálne 35 mm prístroje, keďže kabína je dostatočne veľká, aby tam boli umiestnené, a keď dostal odpoveď, že na to niet peňazí, podujal sa zohnať takúto techniku za lacnejší peniaz. V Turčianskych Tepliciach práve menili funkčné nemecké projektory D21 (dresdeny) za Meopton 5 a Ing. Frniak ich za odvoz na dvakrát dopravil do DK ROH, jednak svojím žiguliakom kombi, jednak odborárskou škodovkou 1203. Práve v tom období sa oblúkové lampy menili za xenónové výbojky, čo sa uskutočnilo aj v prípade týchto dresdenov. Výpomoc našiel u kinotechnikov Pašku, Kašáka a Chladného. Pri xenónkach už nebolo treba pri premietaní dvoch, stačil jeden operatér. Táto technika zostala v tomto kine do najnovších čias, pravda, dom kultúry je v takom stave, v akom je. Inak, Jaroslav Frniak už ako 15–ročný bol praktikantom aj premietačom v kine Jánošík v Palúdzke, neskôr sa premietaniu kvôli štúdiu nevenoval, no v roku 1977 po absolvovaní premietačských skúšok už obsluhoval projektory na amfiteátri, a to do roku 1979. Potom občas „zaskakoval“ v kinách Urpín a Hviezda, napríklad vtedy, keď bol Išo Gosiorovský na dovolenke. V roku 2017 sa vyjadril, že premietanie stále na klinec nezavesil, hoci oslávil sedemdesiatku...
Inými slovami, pod strechou domu kultúry slúžilo najskôr kino v komornom divadle s kapacitou okolo 270 miest, kam inštalovali spomínané dresdeny. Po tom, ako pribudla dostavba, v ktorej našlo miesto stále širokouhlé kino Odborár, sa kinoprojekcia preniesla do týchto priestorov, sporadicky však fungovali obe sály súbežne. Tu inštalovali už modernejšie „mašiny“ Meopton 5X. K dostavbe sa viaže kuriózna historka. Stalo sa, že na detské dopoludňajšie predstavenie zavítali malí diváci a v kinosále Odborára našli spadnutý strop! Prosto – šlendriánska robota dodávateľa. Červenáková to vyriešila promptne, narýchlo povolala Ing. Frniaka, ktorý film odpremietal vo vedľajšom komornom divadle. Napokon, išlo o kšeft, aj keď detičky platili len po jednej korune. Vznik Odborára sa datuje do letného obdobia 1988 (jún) a svoje názvy menil vari tak často ako neďaleká Skuteckého ulica... Premietalo sa denne, víkendy nevynímajúc, o 17. a 19. hod. Prvou vedúcou kina bola Tomašovského kolegyňa Anna Červenáková, bývalá uvádzačka z Urpína, po nej Miloš Kopa, neskôr Ján Bahýl. Išlo o moderné, širokouhlé kino s kapacitou 340 miest, prevádzkované „teslákmi“ ako napokon celé zariadenie. Premietalo aj filmy pre pamätníkov. Práve pri jednom z nich – Krížniku Potemkin – vydal Bahýl inžinierovi Frniakovi príkaz, že ho musí odohrať bez zvuku. Presnejšie, bez filmového zvuku, pretože „podmaz“ k filmu robil známy banskobystrický hudobník Eči Vágner hrou na klavíri, presne ako za Cikkerových čias! Pri uvedených dvoch 35 mm prístrojoch sa vystriedali Ing. Frniak, Imrich Gosiorovský, jeho syn Ivan, ktorý ako prvý uvádzal film Tanec s vlkmi v roku 1991, ďalej Štefan Poliak, Ing. Igor Major i Pavol Mikula, z uvádzačiek spomeňme Máriu Mikovú.
Ešte v polovici júna 1988 sa súčasťou hudobného festivalu „Zaprášenými cestami“ v DK ROH stala prehliadka klasických filmových westernov. Aj o dva roky neskoršie v tamojšom klube mládeže fungovalo alternatívne kino (predstavenia o 19. hod.) i filmové predstavenia pre deti MŠ (9,30). Odborár naďalej premietal denne. Po „nežnej“ sa po prvýkrát zmenil názov kina v roku 1991, po novom išlo o Klub kino. Bolo tiež domovskou pôdou FK Banská Bystrica. V roku 1993 absolvovala Asociácia slovenských filmových klubov svoje zakladajúce rokovanie práve v tomto kine a istý čas figurovala ako jeho majiteľ – nájomca. O dva roky zmenila názov na Art kino. To trvalo až do doby, kým si kino neprenajala filmová distribučná spoločnosť Intersonic (overiť!) – ktorá si prenajala aj kino Hviezda – a vytvorila sa alternatíva: z kina v DK bude kino komerčné s tým, že sa bude premietať trikrát denne (o 16., 18. a 20. h) a z Hviezdy sa stane komorné, umelecky vyprofilované kino. Následne sa názov Art kino zmenil na kino Korzo. V druhej polovici 90. rokov sa premietalo o 17,00 (16,00, 17,30) a 19,30 (19,45) pri vstupnom 50, 55 a 60 Sk, no pri akciách, ako bol Envirofilm´99, sa premietalo o 9,00 a 12,00. Kinu zazvonil umieračik v auguste 2007, keď majiteľ usúdil, že sám sebe konkurenciu robiť nebude, hoci sprvoti sa v Bratislave uskutočnilo aj rokovanie o inom smerovaní...