Fotogaléria
Vďaka Spolku na skrášľovanie mesta bol 30. mája 1909 v Košiciach otvorený prvý biograf Uránia, neskôr premenovaný na Bio Radio. Bol zasadený do novostavby, ktorá sa nachádzala približne na mieste dnešného pamätníka padlým sovietskym vojakom na Námestí osloboditeľov. O košické kino sa zaslúžil najmä mestský radca Lajos Ékes Körmendy, veľký nadšenec filmu, ktorému v roku 1915 vyšla v budapeštianskom vydavateľstve kniha A mozi (Kino).
Biograf Uránia mal kapacitu viac než 700 miest. Lístky boli rozdelené do troch cenových kategórií. Najdrahšie – v hodnote jednej koruny sa dali zakúpiť na pohodlné a čalúnené kreslá (v počte 230), alebo ste si za túto sumu mohli zarezervovať jednu z lóží. Druhú cenovú skupinu tvorilo 171 miest za 70 halierov a tretiu 330 miest za 40 halierov. Biograf technicky zastrešoval premietací prístroj značky Gaumont vzor 1909 B a lampa Körting – Nathisen. V kine sa nachádzalo široké pódium s dvoma šatňami, miestom pre hudobnú kapelu a kvalitnou akustikou, takže tieto priestory boli vhodné aj na organizovanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Riaditeľstvo biografu preferovalo namiesto zdĺhavých dramatických snímok dokumentárne a veselé zábery z každodenného života. Snímky si zapožičiavali primárne z požičovne filmov Edison. Biograf Uránia obstál v ťažkej konkurencii cirkusu a dostihových pretekov, ktoré sa v Košiciach konali v rovnakom čase ako premietanie. Po vzniku sa biograf stal členom Uhorskej kinematografickej spoločnosti so sídlom v Budapešti.
V kine sa konala aj premiéra filmu Kassai korzó mozivásznon (Košické korzo na filmovom plátne), ktorá sa konala 3. augusta 1909. Film zachytáva „korzovanie“, prechádzanie sa po košickom korze, ktoré sa traduje a zachováva dodnes. Komparz tvorili bežní obyvatelia, ktorí sa prihlásili na inzerát. Snímka je považovaná za prvý slovenský film, pretože obsahuje spravodajské aktuality o dianí v meste a je prvým dokladom o profesionálnej produkcii financovanej spoločnosťou na území Slovenska, hoci šlo iba o filiálky centrály Uránia v Budapešti. Film Košické korzo na filmovom plátne vznikol na objednávku Mártona Horvátha a tvorcom, scenáristom, kameramanom aj režisérom bol Alexander Lifka.
V posledných rokoch činnosti bolo kino pejoratívne nazývané „Pátkány mozi“ (potkanie kino), pretože potkany tvorili väčšinovú časť návštevníkov. Prevádzka kina Uránia fungovala do roku 1939, kedy biograf definitívne zavrel svoje brány a následne bol zbúraný.
Zaujímavosťou je, že na rovnakom mieste bol od roku 1968 plánovaný a vytvorený investičný plán pre „Dom filmu“. Prevádzková budova mala slúžiť̌ pre závod slovenskej požičovne filmov Košice, ktorá zabezpečovala komplexnú činnosť všetkých kín na území východného Slovenska. V samotnej budove sa mala teda okrem kina nachádzať aj celková správa kín, so skladom kópií, skladom techniky. Okrem veľkej sály, schopnej premietať všetky formáty, vrátane 70mm filmov a kapacitou asi 600 miest, sa tu mala nachádzať malá predvádzacia sála na štúdijné a pracovné účely. Celkový finančný náklad bol vyčíslený na 3 763 000 Kčs. Dom filmu však ostal len v podobe investičného plánu a nikdy nebol ani naprojektovaný.