Ůvod
Slogan za kultúrne kino bol nielen častým zvolaním kultúrnej, náboženskej či národnej elity, ale aj reálnou politikou, ktorá sa uplatňovala najmä v 20tych rokoch minulého storočia (v určitej ideologickej obmene platila v častiach Slovensku ešte v 50. rokoch). Spor, či je film len zábavou bez trvalej hodnoty, alebo umením bol v 20tych rokoch najvyostrenejším a prebiehal nielen v morálnych, vzdelávacích, či duchovných inštitúciách, ale dostáva sa aj do celého socio-ekonomického fungovania krajiny, pretože objem peňazí, ktorý filmový priemysel generoval, bol nezanedbateľný. Spoločnosť pripisovala pôsobeniu filmu veľké možnosti (často dokonca väčšie ako pri iných druhoch umenia) pôsobenia na ľudí. Je preto nasnade, že aj keď ho hanila a poukazovala na jeho slabé intelektuálne vybavenie, bála sa jeho dôsledkov a možností. Vo väčšine vzdelávacích a výchovných inštitúcií prevládalo učenie a teória, že videný obraz / dej, je priamo spojený a pôsobí na konanie ľudí v realite. Čiže čo vykonáva môj idol vo filme, to považujem za normálne vykonať aj v reálnom svete. Komerčný film bol preto chápaný ako strojca úpadku spoločnosti, za to kultúrne vzdelávací film bol svojho druhu bohom zoslaný nástroj na vzdelávanie a pozdvihnutie morálnej úrovne obyvateľstva (aj keď mu stále nebola priznaná všeobecná umelecká hodnota a miesto medzi umeniami). Vo všeobecnosti však bolo kino chápané, ako škodlivý priestor, ktorý kazí mládež, odtrháva ľudí od reality a povinností a pôsobí neblaho na jeho morálny vývoj (viac menej podobná debata, ako dnes okolo nových technológií, umelej inteligencie, ...)[1]. Spor má preto dôsledky v kinách, kde sa žiada silný dohľad, cenzúra, riadenie zhora, zároveň však aj dostatočný tok peňazí, čiže veľké zdanenie príjmov.
Pred rokom 1918 boli kiná hlavne súčasťou iných spoločenských priestorov, respektíve fungovali ako kultúrny priestor, kde dostávali rovnaké miesto divadlá, kabaret, hudba, ale aj iné neumelecké projekty, čiže prednášky, vzdelávacie programy, .... Kiná boli v súkromnom vlastníctve, takže boli nútené zarábať si na živobytie vlastnou činnosťou. Zameranie na viac druhov spoločenských aktivít bolo samozrejmé, aby prilákali viac divákov a záujmových skupín. Hlavne mimo centier, pôsobili ako komunitné podniky, otvorené pre širokú škálu užívateľov. Každopádne, kino postupne preberalo dominantné programovanie. Ponuka filmov v distribúcií bola široká, film bol stále mladým umením, čiže atraktívnym, film sa však už naučil vlastnému slovníku a vedel rozprávať len skrz obraz širokú škálu príbehov. Tak začínajú vynikať samostatné kiná, kde má film už dominantné postavenie a vie zarobiť na vlastné fungovanie hlavne filmom. Stále sa však jedná skôr o multifunkčné sály, kde sa ľahko môže konať aj divadlo, prednáška, .. Naviac priestor ako výhradne kino je typický pre veľké mestá - na menších mestách sa stále jedná o zdieľané priestory.
Skutočnosť, že film vytláča z ponuky ostatné druhy umenia, bola v centre pozornosti elít a neskôr aj celej spoločnosti, ktorá hľadela na kiná ako na zlaté bane, ktoré prinášajú majiteľovi veľké výnosy, za málo muziky.
[1] Porovnaj Turóci Martin, Stratená Čadca: Palárikov dom. Zdroj: https://www.mojekysuce.sk/clanky-a-komentare/stratena-cadca-palarikov-dom. Jedná sa o súčasný text, ktorý však výborne dokladá, ako bolo vnímané kino v porovnaní s ostatnými stánkami umenia, naviac, ak sa stretávali v jednej budove.
