Centrum - Žilina

Bývalé Kino Centrum sídlilo v budove Novej Synagógy v centre Žiliny, ktorá si za 90 rokov svojej exsitencie prešla množstvom rôznych funkcií. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa z hlavnej auly vysokej školy na takmer 20 rokov stalo kino. Synagógu dostala do prenájmu Mestská správa kín a v školských laviciach, ktoré na nejaký čas ešte doobeda využívala VŠDS na výučbu, začalo premietať kino Centrum. Ako prvý bol 1. apríla 1991 uvedený taliansko-francúzsky film Kino raj.

V roku 1993 boli lavice vymenené za čalúnené kinosedačky a od augusta 1993 mestské kiná Centrum, Úsvit aj letné kino Mier prevzala súkromná spoločnosť Tatrafilm. Židovská obec, ktorá získala budovu späť do svojho vlastníctva, bola príliš malá, aby ju dokázala sama využiť a tak súhlasila s prenájmom Tatrafilmu. Prevádzku kina Centrum ako posledného jednosálového kina v Žiline ukončilo v novembri 2010 otvorenie  výkonnejšieho multiplexu v neďalekom obchodnom centre.

Zaujímavosťou je, že v budove sídlila aj Mestská správa kín a neskor spoločnosť Tatrafilm, ktorá tu mala okrem kancelárií aj sklad náhradných dielov na premietacie prístroje a sklad kópií pre stredné slovensko. Tatrafilm tu sídlil dlho ešte aj po zrušení kina a to do roku 2017. Profil kina teda spadal do gescie Tatrafilmu, čiže sa jednalo o silne komerčné zamerané kino.

Aj keď bola počas celej doby kina architektúra budovy vo vnbútri dokonale potlačená, z vonku bola jej monumentálnosť viac než nápadná.  Monumentálna architektúra Behrensovej synagógy spája tradičnú typológiu sakrálnych budov s jazykom moderného hnutia. Racionalitu a minimalizmus ozvláštňujú lyrizujúce, expresívne prvky v zhode s pôvodným účelom stavby. Architekt umiestnil túto stavbu v zložitom teréne a na križovatke ciest tak rafinovene, že zvonku pôsobí skôr nenápadne. No vo vnútri je vyslovene impozantná.

Novú synagógu nielenže navrhol svetoznámy architekt, ale v roku 1928 jej realizácii predchádzala súťaž, na ktorej sa zúčastnili ďalší medzinárodne uznávaní architekti – Josef Hoffmann, jeden z otcov svetoznámej viedenskej secesie a Lipót Baumhorn, stredoeurópsky špecialista na stavbu synagóg, spolu s domáci mladými architektami Michalom Maximiliánom Scheerom a Jozefom Zweigenthalom.

Stavbu (1929 – 1931) viedol žilinský architekt Žigo Wertheimer, dodávateľom bola stavebná firma bratov Novákovcov. Neologická synagóga je považovaná za jednu z najpozoruhodnejších pamiatok modernej medzivojnovej architektúry s celoeurópskym významom. Od roku 1963 je národnou kultúrnou pamiatkou (zapísaná do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok dňa 5. 11. 1963 pod číslom 89/1963). V ankete v roku 2000 ju architekti zaradili medzi 5 najdôležitejších občianskych stavieb 20. storočia na Slovensku.

Synagóga prišla o svoju pôvodnú funkciu po pár rokoch od postavenia. Po zákaze Židom vstupovať do podnikov v meste si v bývalej zimnej modlitebni zriaďujú improvizovaný bar. Počas 2. svetovej vojny je v synagóge podľa historických prameňov sklad obilia a (zrejme arizovaného) nábytku.

Obdobie socializmu tiež Židom na Slovensku neprialo. Jednu z najväčších budov v Žiline režim využil ako divadlo, kultúrny dom a napokon ako aulu vysokej školy dopravnej. Interiér sa ale po dvoch zásadných prestavbách zmenil na nepoznanie.

Žilinskí židia, ktorí prežili holokaust, už po vojne nedokázali zaplniť svoj veľký chrám. Ešte pred nástupom komunizmu v Československu v roku 1948 sa židovská obec usilovala chrám predať mestu, nakoniec ho však znárodnili.

1. septembra 1950 v prístavbe zimnej modlitebne začala pôsobiť profesionálna Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich (dnešné Bábkové divadlo Žilina). Synagóga bola otvorená verejnosti pod názvom Dom osvety (1955) ako dôležitý kultúrny stánok, kde vystúpilo množstvo vtedajších umelcov. Od roku 1961 zmenil názov na Park kultúry a oddychu – pár rokov bol priestorom pre hosťujúce divadlá, koncerty, tanečnú školu, voľnočasové aktivity a kurzy. Niektoré aktivity pokračovali až do roku 1985 v prístavbe zimnej modlitebne.

Z Prahy do Žiliny presťahovaná Vysoká škola dopravná (dnešná Žilinská univerzita) tu otvára 6. septembra 1960 školský rok a od roku 1962 dostáva hlavnú sálu ako svoju aulu. Vložené stupňovité hľadisko, hliníkový podhľad a akustické obklady všetkých stien však od roku 1973 ukryli takmer na polstoročie pôvodné dimenzie chrámu.

V aule-synagóge sa začali revolučné udalosti na Vysokej škole dopravy a spojov koncom roku 1989. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa z vysokej školy na takmer 20 rokov stalo kino. Synagógu dostala do prenájmu Mestská správa kín a v školských laviciach, ktoré na nejaký čas ešte doobeda využívala VŠDS na výučbu, začalo premietať kino Centrum. Ako prvý bol 1. apríla 1991 uvedený taliansko-francúzsky film Kino raj.

Od roku 2011 spravuje pamiatku združenie Truc sphérique, ktoré v Žiline prevádzkuje aj kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie, V rokoch 2011 až 2016 postupne budovu rekonštruovalo, so zámerom navrátiť ju do pôvodného stavu. Už počas rekonštrukcie až do súčasnosti tu pôsobí ďalšie kultúrne centrum, so zameraním na vizuálne umenie.