Partizán - Banská Bystrica

Bio Legia bolo vo svojej dobe druhé stále kino v Banskej Bystrici. Otvorili ho 2. 3. 1938 v sále dovtedajšieho bábkového divadla v rovnakej budove ako Bio Pod Urpínom a vyplnilo tak priestor po zrušení občasného kina TJ Orol. Jeho otvorenie prišlo ako na zavolanie, pretože najmä v zimných mesiacoch bola situácia neúnosná, BPU bývalo vypredané niekoľko dní dopredu, a to v celom hracom profile. Koncesionármi bia Legia boli legionári, ktorí sa o kino dlhodobo usilovali, čo mohlo poskytnúť novú perspektívu Jánovi Čajakovi (zakladateľ Bia Pod Urpínom a kina Ideál) ako bývalému legionárovi. Išlo o dlhú, úzku sálu s drevenými vyklápacími stoličkami, jej kapacita dosahovala 302 miest. Za kinom stála vila s kotolňou, za vilou mestská plaváreň. Premietalo sa denne o 18,00 a 21,00, v nedeľu o 14,30 a 17,30, ceny boli takpovediac ľudové – 1, 2, 3 a 4 koruny. V súčinnosti s BPU reagovalo takisto na spoločenské udalosti, napr. v roku 1938 si uctilo výročie narodenia T. G. Masaryka sériou čs. filmov. V období Slovenského štátu prišlo k zmene názvu, v júni 1941 premenovali bio Legia na kino Hron, pričom cez prázdniny sa premietalo prázdninovo úsporne, jedenkrát denne. Na jar toho roku skvalitnili akustiku sály moderným zvukovým zariadením Klangfilm. V období II. svetovej vojny teda kino fungovalo rezko a malo veľkú návštevnosť. Horšie to vyzeralo po nej. Ešte pred oslobodením odvliekli gardisti, ktorí mali v objekte svoju základňu premietačky – najskôr tam boli inštalované stroje Ernemann 4, neskôr Ernemann 7b. O totálne spustošenie siene a ostatného zariadenia kina sa  postarala maďarská soldateska, ktorá premenila kino na stajňu, do ktorej chodili maďarskí vojaci priamo s vozmi! Dielo skazy dokonali vojnové udalosti, keď priame zásahy mín a granátov už i tak doničenú budovu ešte väčšmi poškodili. No už 17. 8. 1945 sa kino Hron podarilo znovu uviesť do prevádzky, za čo podľa ohlasov súdobej tlače bolo treba ďakovať iniciatíve miestnej KSS, ktorá vyslala do Prahy svojho zástupcu E. Šteflíka a tomu sa za pomoci ďalších straníkov Burinu a Šenfelda a prostredníctvom Ing. Piláta z filmového ústredia podarilo uvoľniť 8. júla pre Banskú Bystricu dve kompletné premietacie aparatúry čs. značky ETA 8. A to sa ešte rekonštrukčné práce zdržali honbou za pôvodnými strojmi – ktoré sa aj našli, ale úplne rozkradnuté – na čom niesli svoj podiel nielen dopravné ťažkosti tých čias, ale aj nedostatočná podpora miestnych činiteľov. Okrem Šteflíka sa o obnovu zaslúžili hlavný premietač Hudec, jeho asistenti, firma Ideix, maliari Maňák a Zbruž, staviteľ Maxa a jeho zamestnanci, stolári Veliačik a Trčka, riaditeľ (správca) Gustáv Paulíny, vykonávajúci túto funkciu zároveň aj v Pod Urpínom. Veľká zásluha patrila tiež technickému referentovi, moravskému kinofikátorovi Bělohradskému, ktorý Bystrici pomáhal, ako len vedel a preukazoval svoju ústretovosť pri žiadostiach v súvislosti s potrebami tunajších kín. Takže 17. augusta o 20. hod. premietli pre novinárov a pozvaných hostí reprezentačné dielo sovietskej filmovej tvorby „Ivan Hrozný“. Súčasne vedenie kina oznámilo, že od nasledujúceho dňa bude tento film premietať spolu s týždenníkom „Triumfálna cesta prezidenta dr. Beneša z Košíc cez Banskú Bystricu a Bratislavu do Prahy“, a to až do 22. augusta, kedy začne uvádzať ďalší film. Hrací čas sa už mierne modifikoval, predstavenia sa konali v pracovné dni o 14., 17. a 20. hod., v nedeľu a vo sviatok o 10., 14., 17. a 20. hod., pri vstupnom od 5 do 20 korún.

Koncom roka 1946 dostalo kino Hron názov Partizán, zastrešovala ho Štátna správa kín v Banskej Bystrici (len do 1947). Premietačky ETA 8 tam fungovali až do ukončenia prevádzky v roku 1962. Išlo o klasický formát 1:1,37. Z výpovedí pamätníkov, vyplýva, že v „Malom kine“ premietali nezabudnuteľné filmy ako Divá bára, Babička, Muzikantská Liduška a množstvo nádherných rozprávok. V 50. rokoch v sobotu  pravidelne navštevovali non-stop kino Čas, resp. Aktuality, kde za jednu korunu často strávili niekoľko hodín a mali možnosť aj opakovane vzhliadnuť americké grotesky (Lupino, Laurel a Hardy, Frigo, Chaplin a i.) a disneyovky. Na záver „išlo“ spravidla 5–6 krátkych filmov. Premietalo sa od 9.  – 13,30 h., plné hľadisko bolo samozrejmosťou, ba podaktorí vydržali od začiatku do konca. Vstupné už činilo 6 korún v starej mene, po roku 1953 ho stanovili na 1,20 Kčs (Kino Čas sa po roku 1960 presunulo do kina Hviezda, ktoré premietalo od 16,30 h, kde ho sledovala verejnosť až do roku 1992, kedy ho tu premietali ako posledné kino na Slovensku). Partizán fungoval od roku 1957 ako subjekt MsNV v Banskej Bystrici. Kino spravidla praskalo vo švíkoch – legendárna Princezná so zlatou hviezdou na čele z roku 1959 bola beznádejne vypredaná asi týždeň, pričom na vstupenky sa stálo v rade celé hodiny. Ešte začiatkom roku 1962 premietal denne o 18. a 22. hod., vo štvrtok aj o 16. hod., detské predstavenia v nedeľu o 10. a 14. hod.

Kúpeľný areál asanovali v dvoch vlnách – v 50. a 70. rokoch minulého storočia, s definitívnym zavŕšením v roku 1973, čo dalo bodku za slávnou érou dvoch ťažiskových banskobystrických kín. Po zániku kina Partizán koncom roku 1962 sa v objekte ešte istý čas nachádzala stolárska dielňa, a to až do demolácie celého komplexu budov. Tým zanikol aj posledný zvyšok kúpeľa, ktorý poctivo slúžil mužom v sobotu a ženám v nedeľu na hygienickú očistu šesť desaťročí. Parný kúpeľ a kino sa zviditeľnili aj pri búraní, keďže tam objavili dokumenty o slovenskej rote SS-Kampfgruppe Edelweiss, ktoré iniciovali súdny proces s prisluhovačmi tejto jednotky. Ten sa začal na krajskom súde v Banskej Bystrici v novembri 1962 a vyústil v mnohoročné tresty 14 obžalovaných.

Správcom, resp. vedúcim tohto historicky významného a populárneho kina na území mesta bol (1952 – ešte 1954) Vojtech Benko a potom až do jeho zániku Klétus Môcik (predtým skladník), pokladňu mali na starosti Jolana Dobrotová i Júlia Gráfiková, bufetárkou bola Anna Môciková i pani Mrižová, zriadencom Machovičová, upratovačkou Majlingová, premietačmi: Ján Hudec, Ján Čajak, Ondrej Plavec, Jozef Čulok, Karol Csordás (premietač vo vedľajšom povolaní, inak rádioopravár), Pavol Mikula a istý čas aj Imrich Gosiorovský (1959 – 1961). Ondrej Plavec, ktorý začínal v roku 1938 v biu Legia a pôsobil v ňom aj po vojne, sa v polovici roka 1952 objavil v Partizáne, aby sa v roku 1965 stal hlavným premietačom-majstrom v kine Urpín a tiež žijúcou legendou.

Text je krátenou verziou originálneho odseku ku kinu uverejneného v knihe Banskobystrické kiná v čase - čas v kinách, Beňuška Ján, Bahýl Vladimír, O. Z. Zaživa na amfiteátri, Banská Bystrica (2018). Za jeho poskytnutie ďakujeme.