Baník - Handlová

Za začiatok premietania a prevádzky kina v meste Handlová považujeme rok 1923 minulého storočia. Vzhľadom na narastajúci záujem obyvateľov nielen o kino, ale aj o kultúru sa za čias komunizmu zodpovedné osoby pochopili dôležitosť a význam výstavby komplexného zariadenia kultúrneho vyžitia. Takýmto zariadením sa stala v roku 1960 novo postavená budova terajšieho Domu kultúry. Multifunkčná kinosála disponuje s kapacitou 360 miest na sedenie pre premietanie filmov a 440 miest pre iné kultúrne podujatia. Kino bolo v tej dobe vybavené najmodernejším premietacím zariadením a plátnom, ktoré sa po skončení premietania zasúva do podlahy. Všetky tieto skutočnosti viedli ešte k väčšiemu rozmachu návštevnosti filmových predstavení. Nezriedka sa stávalo, že ani vtedajší premietací profil štyrikrát v týždni o 17-tej a 19-tej hodine, nepostačoval pre divákov a často krát museli byť do programovej štruktúry zaradené aj mimoriadne predstavenia, pre uspokojenie tak veľkého počtu návštevníkov. Aj z tohto dôvodu v roku 1971 sa v Handlovej postavilo samostatné panoramatické kino Mier, ktoré v tej dobe bolo jedným z najmodernejších kín v bývalom Československu. Na území mesta Handlová tak súbežne fungovali dve kiná viac ako 20 rokov, až kým začiatkom 90-tych rokov pre nevyhovujúci stav budovy a zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu sa zrušilo kino Mier

 V priebehu tridsiatich rokov od otvorenia nášho Domu kultúry sa premietacia technika niekoľkokrát modernizovala, naposledy v roku 1996 zakúpením premietacích strojov MEO 5X, bohužiaľ posluchové mono zariadenie sa až do súčasnosti nepodarilo zmodernizovať. V roku 1992 sa kompletne vymenili sedadlá v kinosále za nové drevené s látkovým čalúnením. Posledná modernizácia , ktorá na čas odvrátila zánik kina v našom meste, prebehla zhruba pred šiestimi rokmi a predstavovala výmenu klasického analógového čítania zvuku za laserové čítačky zvuku na oboch premietačkách. 

4.septembra 2014 sa začala písať nová digitálna éra handlovského kina Baník.

V Handlovej kedysi figurovali dve kiná, stihla som však už len jedno. Potichu som sa zapísala do filmového klubu, zaplatila členský preukaz. Nepokojne som čakala v ústrednej hale, okolo mňa boli plagáty nevkusných akčných filmov, alebo súťaž detských kresieb s vianočnou tématikou. Prvý krat som navštívila filmový klub a okrem pána uvádzača som v kinosále sedela len ja. Film si nepamätám, prebila ho spomienka na intenzívnosť sály, kedy mi samota po prvý krát pripadala znesiteľná. Opakovane som sa vracala a bola zvedavá, či sa niekto pripojí. Počty sa menili, no v konečnom dôsledku kino navštevovali dookola tí istí ľudia. Ak sme na seba natrafili v meste, opatrne sme sa navzájom na seba usmiali a šli ďalej.