Družba - Košice - mestská časť Západ

Kino Družba je súčasťou obchodno-spoločenského centra obytného okrsku Luník II., ktoré vzniklo v rokoch 1962 – 1972 podľa projektu Eugena Kramára a Jána Šprláka-Uličného ako jedno z centier v tej dobe novo sa formujúceho obytného súboru Terasa. Mäkká kruhová hmota kina s vertikálnym rastrom dopĺňa priame horizontálne línie objektov centra. Kinosála má takmer kruhový pôdorys, nachádza sa v nej najväčšia panoramatická premietacia plocha v Košiciach. Časť so vstupnými a spoločenskými priestormi je prízemná, komunikačne je prepojená so susediacim nákupným centrom. V rokoch 2002 – 2004 kinosála prešla modernizáciou, v súčasnosti má kapacitu 542 divákov. 

Jedná sa o najnovšie kamenné kino v Košiciach. Aj keď bola ešte v minulom režime plánovaná výstavba kín napríklad pri Tip Tope či na Sídlisku Ťahanovce, ostalo len pri plánoch. Plán výstavby bol už v roku 1968, aby sa stalo súčasťou takzvanej občianskej vybavenosti sídliska Terasa. 

Kino Družba bolo v porovnaní s inými košickými kinami na vtedajšie časy hypermoderné. Pozoruhodnú stavbu kruhového pôdorysu navrhol známy košický architekt Ján Šprlák Uličný. No jediné kino mimo centra, kde fanúšikovia filmu chodili do Tatry, Slovanu, Partizánu, Úsmevu a Dukly, bolo najmodernejšie aj preto, že sa v ňom dali premietať okrem klasických 35 milimetrových filmov aj 70 milimetrové, teda širokouhlé, ba dokonca aj panoramatické. To si vyžadovalo vybaviť kino špeciálnym zariadením. Od premietačky cez zosilňovače až po zvláštnu reproduktorovú sústavu. Panoramatické filmy sa však čoskoro prestali nakrúcať, keďže výrobné náklady na nich boli privysoké. 

Družba sa stala multikultúrnym centrom. Okrem filmovej projekcie totiž slúžila aj na organizovanie koncertov, besied a iných podujatí, napríklad na sľub iskričiek a pionierov.

Kino Družba malo aj najväčšie premietacie plátno spomedzi krytých kín v Košiciach. Impozantnosť jeho rozmerov, výšku 6 metrov 60 cm a šírku 15 metrov 80 cm ste mohli najlepšie pocítiť, ak ste boli v prvom rade. Ináč, miest v sále bolo 564. Tie sedačky sú už vytrhané, no stavba unikátneho kina našťastie ešte stojí. 

Pavol Najmík Košice premietač

O dni otvorených dverí v kino Družba. 19. decembra 73 sa strihala páska v Družbe, panoramatické kino. Pivničné priestory začali staviať väzni, v montérkách s bielymi pruhmi. Ešte teraz ich vidím ako to stavali. Hutné stavby, pozemné stavby to potom robili. Malo sa stavať jednu päťročnicu, stavalo sa dve pôťročnice. Už v 68. sa malo otvoriť, ale až v 73 sa otvorilo. Potom o panoramatických filmoch som rozprával. Aký prvý panoramatický film - Vojna a mier - prvý panoramatický 70 mm, ľudí plno, pozvaných hostí, páska sa strihala zo Slovenskej ulice, bol som pri tom.

V Tatre som už robil a vedel som, že ma chcú do Družby. Býval som Nad Jazerom a ja som nemal záujem o Družbu. V Tatre mi bolo dobre, aj platovo aj blízko som mal na autobus, pretože na Jazero je ďaleko na sídlisko. V 77. roku zvolalo riaditeľstvo schôdzu a ma pozvali a vraveli – súdruh Nájmik, ja nie som súdruh, ale to som im nehovoril, ale také oslovenie bolo - chceme aby ste išli do Družby, potrebujeme., atakďalej. Bola tam aj moja vedúca kina, ako predsedkyňa strany z Tatry – tiež ste mohli povedať, že nepôjdete do Družby. My ste mi vedúca, vy ste mali povedať, že ma nedáte. Joj to som ja nemohla, lebo by ma zožrali. No reku vy nie, ja tiež nie. No a tak to skončilo, že som išiel do Družby, až do 2008 roku.

Martin Krištof: To fungovalo až do 2008 roku?

Bolo zatvorené v 2002. 1 . 7. So odovzdal magistrátu kľuče od celého kina, Robil som tam aj vedúceho 9 rokov, Biscop BA ak Vám niečo hovorí – oni to mali, aj Družbu, aj Tatru aj Slovan. Oni to mali v nájme. Ale raz platili, raz neplatili, Tak to mali na 10. Rov a z dôvodu neplatenia im to zobrali o rok skôr. Tak som v 2002 odovzdal kľúče.

2 a pol roka bolo zatvorené a potom ak Vám niečo hovori Ľubo Grega, starosta starého mesta tu v KE. Zobral to do prenájmu, takže 2004 už v jeseni som robil V Tatre - zrovna Tatru otvorili, keď Družbu zavreli. A už to mal Istropolis, tiež distribútor. 

Ale poďme k veci, či aj to je k vesi?

Ivana Rumanová:  ten základ, kde a či ste si robil premietačský kurz?

Ten som robil 1969 v apríli v Blave, troj týždňový kurz to bol. Ale strednú mám elektrotechnickú, Ale ná základe toho, ako som sa vrátil z vojny v 68. 1 9. Som nastúpil do kina Tara, ako praktikant. Pol roka som robil, a po veľkej noci som už šiel do Bratislavy na 3 týždňový premietačský kurz, kde som spromoval.

Martin: Vtedy Bratislava robila?

Hej vtedy len Bratislava a Praha. Nikto viac. Tu mám kópiu preukazu.

Takže to boli prvé základné skúšky a potom som o 3 roky som šiel už na širokoúhle, panoramatické skúšky. Takže to boli už druhé - podobné ako tie prvé, ale už na širokoúhle premietanie. Predtým bol klasický a rozšírený formát, 1:66, 1:1.85 a potom prišli ŠUPky, čo dva krát do šírky zväčšujú a potom prišli tie panoramatické filmy.

Martin: Ako sa líšila prvá druhá tretia premietačska trieda? 

Premietač druhej triedy to ja na klasické formáty, Ten nemohol premietať na širokouhlom kine. Cinefil, bývalé kino Dukla, tam nebolo širokouhlé. V Slovane nebolo, ako je divadlo štátne. V Tatra a v Úsmeve boli šupky, tak som išiel druhý krát, aby som mohol šupky premietať. A to už boli aj panoramatické skúšky, tak so si urobil na 70 mm, s magnetickým záznamom zvuku, 6 stopým – mám aj kúsky filmu. Čo boli skúšobné filmy. Z filmu som si nedovolil zobrať ani jeden obrázok, čo by si síce nikdy nikto nevšimol, ani režisér. Ale pre mňa to je umelecké dielo. Ja som si nikdy nezobral iba ak sa utrhol.

Boli aj premietači, čo ja viem, že naschvál. Ak boli nejáké lepšie zábery, tak si zobrali. Jeden, druhý, tretí, štvrtý a potom jasne že chýbalo. Aj sa utrhlo. Vtedy sa aj viac filmy trhali. Vtedy ani neboli lepičky na 35 mm film, na izolepu, ale na klasické lepidlo. Darmo tie emulzné vrstvy zoškrabali, že zostal len podklad filmu a na to nalepil. Ale teplom, ťahom, tlakom v tom stroji ako to beží, tak sa zlepka uvolnila a tam na válček sa namotalo a už sa muselo aj pol metra vyhodiť. Ja som nikdy nekradol z filmu žiadne zábery, len ak som mal skúšobný, tak vtedy som si jasne že ponechal. 

Napríklad mal som skúšobný panoramatický film, … joj keby som ja vedel názov.  Americký film, dva kotúče som mal. Na skúšanie, A keď v Levoči dokončili panoramatické kino, tak, že nech im požičiam, nech si vyskúšajú stroj. A odvtedy sa mi nevrátil ten film.

Joj, ale aký názov filmu to bolo, to už nespomeniem. Ale bezvadný film to bol, ale dneska na čom by som ho premietol?

Ivana: S čím ste radšej pracoval, na 35 mm, či na 70tke.

Aj zo 70tkami, však do Družby keď ma chceli, však sám som šiel, ale keby som nebol chcel, tak mi dajú príkazom, Mali sme také zmluvy, že pracujem pre Kino Tatra, ale v prípade núdze musím íšť tam a tam. 

Tam som la aj lepší plat, a mal som ešte 5 premietačov, pretože keď panoramatický film šiel, tak v zadnej rade bol pultík a tam sedel premietač, čo mohol od začiatku oponu ovládať, zaostrenie, skok filmu, v obraze, zvuk - tam boli špeciálne efekty zvlášť na regulovanie a vpredu bolo 5 reproduktorových kombinácií, že z ktorej strany bol zvuk, z tej stranu šiel zvuk.

Takže premietač bol v sále, druhý premietal a tretí odpočíval.

Bola odpočívareň v kabíne, odhlučnená, kde bol televízor, ádijko video,. Premietač dve hodiny odpočíval a druhé predstavenie ďalší išiel do sály, ďalší premietať a ďalší odpočívať. Denne sme hrali tri predstavenia, v Sobotu v Nedeľu päť. Od rána od 100, o pol druhej,  … 

Martin: Neboli to všetko ale 70mm? 

Nie, mesiac v kuse v Družbe na terase napr. šiel Dostavník - americký western. A po mesiaci širokouhlí, alebo aj normálny. Družba bola premiérové kino, reprízy málokedy, to už musel byť výborný film, že išiel vynikajúco aby ho dali, a zas o mesiac ho dali, Každý deň tri filmy minimálne a vždy vypredané.

A po revolúcii to klesalo, klesalo, v 93 prevzali súkromníci kina košické a už to klesalo tak, že v roku 2000, už šli tak slabo že sme niekdy sme čakali kedy niekto príde do kina ako na spasenie.

Martin: V tej dobe už nešli 70mm?

Posledný film bol Amadeus aj v Družbe aj v Amfiku som premietal, asi v 90, alebo 91 rok. Viem, že v Amfiku som premietal a šofér ma vozil do Družby, lebo ten istý film sa tam aj tam. Prvý kotúč skončil tam, pišiel šofér, zobral kotúč, aj mňa a sme šli začať do Družby, medzi tým už tu začal druhý kotúč. A stihlo sa, netrebalo nikomu čakať.

Lebo v keď išli tie Angeliky, v 70 rokoch, 71, 72, Angelika Markíza Anjelov, Angelika a Sultán, Angelika a kráľ, a proste všetkých tých asi 5 dielov. Každý jeden diel sme hrali dve kiná naráz. Tu sme začínali o tretej a ja v Družbe o pol štvrtej, Ale najprv šiel týždenník, takže desať minút, medzi tým ale oni už premietali prvý kotúč. Šofér čakal tam, vtedy sa ešte išlo po Hlavnej autom. A 34 schody točivé, som mal do kabíny. Dole som mal plátenú tašku v akej sa nosili 16 mm, priviazanú na špagáte, šofér tam dal kotúč na cievke, zazvonil mi, ja som to vytiahol a hneď som to nasadil do stroja. No bolo aj tak, že nikdy som nestál za tie roky, čo sa premietali všetky tie dieli, No stalo sa že niekedy boli dve minúty do konca kotúča a ja som stále nemal kotúč, zazvonil a ja hneď, natočiť, nasadiť štart … Uhlíky vtedy ešte boli, kladný záporný, panebože.

Že boli fofry, ale plné kiná boli, obe kiná celý mesiac v kuse denne tri predstavenia. V soboty sa hralo aj ráno o desiatej večerný film, Cez víkend štyri filmy, cez týždeň tri. Tak si to vypočítajme, 30x3, plus 4 soboty, necelých sto predstavení dve kiná. My sme vtedy mali v Tatre 340 miest na sedenie a v Úsmeve 320. Čiže hromada ľudí denne, a furt vypredané zýujem taký bol.

Si pamätám, som bol vtedy ešte slobodný a jedna čaňa vtedy, že cestuje do Prahy, če nie sú lístky a že či ju nemôžem zobrať do kabíny. A ja blbec som ju odmietol, Potom som, že však si mohla pozrieť film, a ja som ju odmietol proste že nehnevajte sa ale do kabíny nesmie nik okrem premietačov, vtedy som to ešte tak bral. Poctivo. A potom, že ja blbec, mohla si pozrieť aj film, aj film

Ivana: A vy ste sa uživili ako premietač, žiadne iné zamestnanie?

Robil som priznávam sa aj iné zamestnanie, v Dome pionierov a mládeže som robil dva toky údržbára ale premietača som mal ako hlavné zamestnanie. A potom som robil, maželka nastúpila na poštu 2, kde sa triedil noviny pre celé Košice Všetky, všetky, A potom bolo 125 doručovateľov, ktorý sme nosili po rajónoch a ja som mal zrovna kolo kina Družba rajón. Tak ja som každé ráno o 5 ráno vstával a o 11 sa vracal z kina domov, 18 rokov som noviny roznášal a to 6 dni v týždni, aj v Sobotu Mal som to ako vedľajšie zamestnanie, rátalo sa to do dôchodku, … o byrokracii, dovolenke.

430 eur mám dôchodok

Ivana: A vy ako premietač, mohli ste napríklad ovplyvniť dramaturgiu tých filmov?

Nie, nikdy. To robila Správa kín, ta bolo programové oddelenie a tá programovala sa Slovenskou požičovňou filmov filmy. Tá ponúkla aké má nové tituly a potom tie reprízové, Vedúci kín chodili ku programovej na Správu kín a programovali spolu Moja priatelka robila 30 rokov na požičovni filmov a programovala všetky tie kiná, na celo východe.

A Drobný, synovia mu teraz šefujú Continentalu. S ním robila pani Hyngisová na SPF a po revolúcii, tých komunistov sa snažili dať dole, a ona robila dva či tri roky na SPF riaditeľku ti v Košiciach a programovanie si nechala. A to u Drobného, takže u neho programovala. 

Oni nás vždy pozývali do Trenčianskych Teplíc na ten festival, ja som vtedy ešte v Družbe robil, tak ma pozývali ako vedúceho, ale nikdy som nerobil. A s pani Hyngisovou nás pozýval starý pán každý rok. Tu sme mali všetko zabezpečené.

Martin: A ako ste sa vlastne dostali ku premietaniu

Do vojenčiny som ani nevedel, že existuje takáto funkcia. Na dedine prišlo raz za čas nákladné auto, na 16 odpremietal film, v rozhlase rozhlásili. Ale v Košiciach, v meste som ani nevedel, že toto existuje. 

Martin: Ste z Košíc?

Z Bretejovec som, to je dedina 15 min od Košíc. Ale teraz tu už bývam. 

Môj kmotor mal od malička diaprojektor detský. Keď skončil strednú, (bol odo mňa starší o 3 roky)v Prešove, išiel na skúšky na Vojne a keď sa vrátil do Košíc, tak išiel do Tatry premietať.

Ja som prišiel z vojenčiny v 68 a hľadal som si zamestnanie, A práve som ho stret pri pive. Tak som sa ho spýtal, či nevie o nejakej práci. A on, že poď ku mne. A že čo budem robiť, filmy ti nosiť zo Stanice? Ale nie on, že budeš sám premietať, naučíš, sa, a tak. Pôjdeš do BA na skúšky.

Musím však povedať, že prvý týždeň som nič nerobil, len stroje čistil - pretože film  nemôže prísť d styku s prachom, aby sa nepoškodil. Tak vravím, už ma, pretože bude treba ísť na skúšky, Tak druhý týždeň som začal a tretí týždeň sa opil a reku pred tromi týždňami som ani nevedel, že existuje premietač ako funkcia a už som premietal sám v Tatre premietal. On ma tam nechal od pol 4 do 10 a tri predstavenia bolo treba odohrať. Večer prišiel, s rozťatým palcom, motorku mi roztrieskal, ale dosť na tom, že ja som celý deň odpremietal ako praktikant sám. A vedúca nevedel ani, že to praktikant celé odpremietal.

No a potom som už premietal sám, šiel som na skúšky, tie som zvládol aj keď kmotor ma nič nenaučil.

No a tie tri týždne, čo som tam bol

Martin: My si všimame, že premietači idú často ku premietaniu cez rodinu.

O vojenčine v Karlových varoch

Ivana: A vtedy už bol Karlovarský festival? 

Už bol, aj raz som bol, tam ako vojak, ale len ako divák, som si sadol na lavičku. To som ani nesníva, že ja budem toto robiť.

Ale to oni nemali vôbec toľko ľudí, ako ja tu. Keď ja som pozrel z kabíny, pred začiatkom, a videl toľko hláv, panebože. Len nech tie stroje idú, ja nech dávam pozor, lebo večne sa prelínalo. Značka, prvá druhý, štartovacia, prelínacia, tak len aby som nezmeškal. Lebo okienka kabínové tam boli, ale sklá nie. Takže keď vietor fúkal, tak som aj chcel prižmúriť, ale nemohol som, aby som značku nemeškal. Takže z mojej strany boli spokojný . nepil som, lebo kolegovia hej a potom prúsery boli. Div že ma na rukách tí komunisti nenosili.

Dokonca som premietal aj na krajskom výbore strany, Tam bol vedúci kultúry Ing. Maliar a že ako Vám tu ja môžem premietať keď nie som v strane, a tam boli len také tie stranické schúdzy zo ZSSR filmy, sovietske.  A v kabíne bol reproduktor tak som si vypol, aby som nepočul. Ale im som aj predpremiérové filmy premietal, čo ešte v Košiciach neboli, ale pre jich hej, až potom do distribúcie, A potom také ako Deda mráza, bo oni Mikuláša nemali, a dokonca aj na 16 som im odpremietal.

Martin: A ktorý formát je pre váš najlepší. Ktorý ste mal najradšej? Lebo vlastne všetky ste si prešli. 

No všetko som prešiel. Joj a,tak 16 to je ako bicykel, to je nič. No a 35 už je zaujímavejšie a najzaujímavejšie je panoráma premietačky. Buď 70/35 , alebo východonemecké strašné stroje na amfiku. V Martine v kine strojár a v Košiciach len takéto boli, dve na slovensku. Firkun 700 značka, to sa dalo aj 35 aj 70mm sa dalo premietať. Ale UM 70 čo vyrábal Přerov tak to som mal v Družbe. Lepšie stroje. Takže i v amfiku som aj 35 mm aj 70 mm, Vravím posledný film bol Amadeus a prvý si ani nespomínam. Ale spomínam – Kleopatra. O bol najprv panoramatický, potom to dali na ŠUP a nakoniec to dali na 16mm, na dediny, lebo tam boli len tie boli na dedinách. Aj 35 boli, ale teraz už nie sú na dedinách premietania vôbec.

Ivana: A pamätáte si ktorý bol ten prvý film, ktorý ste premietal, keď sa ten kmotor opil

Áno, od 1. do 30. septembra v 68 roku sa tu premietal vkuse Dostavník, americký western, natrieskané, vypredané. Celé dni, tri premietania cez týždeň. 4 cez víkend. Tu v kine tatra v Košiciach, dostavník.

Ivana: Že sa to tak mohlo tu postiť v 68 americký western.

Hej mohlo, ale len určité filmy čo si oni vybrali, čo prešlo cez komisiu. Cenzúra bola. Či v Amerike, či tu v západných EU štátoch, komisia vyberala filmy. A potom na Slovensku urobili 4 kópie, čo zakúpili, na tie roky, čo to kúpili, lebo len určitú dobu sa mohli premietať, a urobili 4 kópie, jednu pre východoslovenský, západo slovenský, stredné slovensko a jednu pre Bratislavu. Lebo v Bratislave bolo veľa kín. A originál sa odkladal. Kópie chodili po celom Východoslovenskom kraji, najprv tie väčšie kiná ako Bardejov, Rožňava, Humenné, Michalovce … a potom až išlo do menších kín  a nakoniec o tých dedín.

Ja čo si pamätám, to Angeliky každý jeden diel zostal pri premiére v kine mesiac, tak ako Dostavník. A tie lepšie filmy, ako Funesovky, tak tie tri týždne v kuse. A potom o dva mesiace dali reprízu na týždeň alebo dva, podľa toho ako išiel

Martin: Aké to bolo pre vás púšťať jeden film celý mesiac?

Ja som všetky Angeliky poznal naspamäť od slova do slova, len som požul zvuk a vedel som. Za mesiac tri krát denne sa musí aj blbec naučiť.

Martin: A slovenské filmy?

Aj tie som premietal. Jasné, len už nie mesiac, ale tri týždeň, dva týždne, záleží aké.

A pamätáte si nejaké?

Lovím v pamäti, ale už to nie je jednoduché Dokonca aj zdrksilka boli, aj nejaké  suveníri, ale, …

Martin: Fontána pre Zuzanu

Jasné, aj tá, aj Kroner čo hral tam Frndžalica – Pacho hybský zbojník, Hej aj ten. Prídu mi na um. Pacho išiel aj na festivale pracujúcich a tam bolo kopec ľudí a to bol slovenský film.

Martin: Zaujímalo by ma, podľa čoho si pamätáte film, či sa pri ňom niečo stalo, alebo máte s nim niečo späté, …

Som vtedy pozeral tie filmy, to boli začiatky v kine, tak som ich pozeral, tak som ich aj vedel naspamäť. No a postupne, asi po piatich rokoch, som si už vyberal, ten si pozriem a ten nie. A keď som prišiel do Družby, tam už boli UMky, tak tie už boli automatické. Tam som nemusel rže premietať, značky boli, štartovacia značka, štartujem, prelínacia značka, prelínam. Ako som nahodil na 1800 m cievky film povedzme 1, 3, 5, a 2, 4, 6 na druhú cievku a na konci som nalepil fólie, a to si kráse prelínalo samo. Z jednej na druhú a zastalo ako skončili. Tak som prestával pozerať film.

Ivana: Prestával? Keď ste nemuseli.

Už som si vyberal. Na začiatok som pustil premietanie, všetko - jas, zvuk a už som nemusí nič. A tým pádom sme už mastili karty, televízor už potom bol a také.

Takže v kine ste pozerali video, alebo televízor

Dokonca aj porno, za bývalého režimu – jeden šrac doniesol osmičku do kina, jeden kotúč a ja sa ho reku pýtam, čo je to za film? A on, že nemôže, že to ma zakázané. Jak nemôžeš, si my doniesol zlepiť film a jak že nemôžeš. To jój, to viete, to je porno. Jó zlatá’ý môj, bež po premietačku, ja zatiaľ zlepím film a pozeráme

Martin, Ivana: Tak ste robili tajnú projekciu v kine, v premietacej kabíne.

Si pamätám, že do kina išiel sovietsky film, asi 20 ľudí bolo tam a my sme na dvere nalepili veľký, bieli plagát, a na ten plagát, sme premietali. A to bolo zakázané, hádam by nás do basy boli dali.

Ivana: A neviete z akej krajiny to bolo?

Také detaily už neviem. Prišiel jeden kolega a už sme premietali ten film a zrovna na tie dvere jak on vošiel a svetlo a on z očami kukal a zrovna taký dobrý záber bol a zrovna on do toho došiel.

Tak bolo sranda, mladý sme boli. Všetci piati.

Dokonca sme mali jedného kolegu, postihnutého, na nohu, zle kulhal, tak sme ho volali kulhavý diabol, A on bol v srande, tak všetky srandy sa riaditeľ dozvedel a to sme nechceli, tak sme si robili z neho srandy. Napríklad mal som na stole telefón, v tej odpočivárni, On prezvonil ručne a to bla podvojka, A on akože začul a zavolal kolega, že Joži poď, máš telefón a tak sme kukali, … kľučky sa natierali..

Martin: Bola kabína talým útočisko, bolo to iné míesto? Pre Vás také zázemie

Áno, tak to hej, každý mi veril na sto, tisíc percent, že premietanie pôjde, tak všetci sa spoľahli,. Napríklad na Mikuláša, deda mráza, to keď bolo firemné akcie, to sme tam boli od rána do noci, každé dve hodiny, mali pre svoje deti, tak že sa pustila víchrica, … a všetci sa na mňa spoľahli.

Ivana: A aké bolo postavenie premietača v meste? Lebo na dedine mal premietač výnimočné postavenie, všetci ho poznali.

Mňa div všetci na rukách nenosili. I komunisti i vedenie, zaradom, Spoľahli sa na mňa. 

Ivana: A pre divákov? Asi ste boli neviditeľný, nevedeli kto to je?

Oni ani nevedeli že premietač jestvuje, asi. Niektorí diváci ma poznali lebo ja som chodil do kina pravidelne. Hlavne deti. Drupi po mne volali. Pretože so chodil v Družbe do tej sály. Bo doobeda som mal detské premietania, utorok, streda štvrtok. Takže tie deti. 566 detí v sále už kričalo Drupi, Drupi, bo som išiel k pultíku, teda v kabíne som založil film a tam som zažínal svetlá, postupne všetko. A to ako som došiel, vlasy som mal vtedy dlhé, tak všetky deti sa na mňa pozerali a kričali. Lebo vtedy bol na výšiné taký talianske spevá Drupi, tak sme sa asi podobali.

Takže potom i večerné filmy – keď som šiel do stredu zažínať a ľudia už sedeli, tak všetci uvoľňovali miesto, pretože vedeli že premietač ide zažínať predstavenie a v amfiku si ma vážili.

Martin: A bol pre vás rozdiel primetať, pre 30 ľudí, alebo plnú sálu..

Jój, pre mňa veliký, pre mňa hej. Vtedy som bol vo svojom, živly, vtedy som sa vyžíval, keď som mal plnú sálu, keď som videl že ľudia sa bavia, smejú na veselohre, alebo aj keď boli vážny, že dačo napínavé, daktorý nechty.

Ja som sedel v zadnej rade a sledoval tých ľudí, čo kto robí, to boli obzvlášť také scény. A v tom som sa vyžíval, keď všetko klapalo, všetko zaostrené a ich to bavý.

Ivana: Boli taký kinový štamgasti, klasický návštevníci, s ktorými ste sa pravidelne zdravili? A ktorých ste vedeli

Jój pravdaže, ešte aj dneska, čo ešte premietaš, hej, to stále.

prepis do 45 min 30 sec.

…