Iskra - Kežmarok

Kino Iskra súdli v mestskej budove zvanej Reduta. V poschodovej budove v blízkosti kežmarskej radnice je kino, rôzne inštitúcie a obchody a donedávna bola aj sídlom mestskej knižnice.

Zdobí ju podlubie a malá vežička so zástavkou, ktorá ukazuje smer vetra. Na fasáde je namaľovaný kežmarský erb a latinský text – určené pre stráže, hostí a zábavy.

V Kežmarku sa spomínajú v roku 1912 filmové predstavenia "...zvlášť pre panskú spoločnosť, zvlášť pre robotníkov a zvlášť pre študentov a ženskú inteligenciu". Stále kino tu pravdepodobne ešte nebolo, ale nie je to vylúčené.

V Kežmarku existovalo v medzivojnovom období (1918 - 1938) kino Invalid, pravdepodobne po zániku ČSR sa premenovalo na kino Olympia. Kino Invalid spravovalo Biografičné družstvo vojnových invalidov (predstaviteľmi tohto družstva invalidov boli Michal Macurek a Rudolf Tomašek). Príjmy tohto kina od 10. 11. 1936 do 8. 6. 1937 dosiahli sumu 178 105 Kč, výdavky v rovnakom období 176 456 Kč.

Kino v Ľubici pri Kežmarku sa spomína negatívne pri príležitosti premietania filmu Pieseň revolúcie dňa 27. 11. 1932 s podtitulom "Ruská riža v plameninách", keď autor článku v regionálnych novinách (Republikán župy Podtatranskej, 24. 12. 1932) kritizoval slabú úroveň používania slovenského jazyka v tomto kine: "Má to byť hlúpy žart alebo výsmech slovenčiny? Kdeže sú kultúrni dozorci? Nemožno dovoliť takéto prznenie slovenčiny."

Dôležitú úlohu v kinách mali kultúrni dozorcovia, ktorí boli podľa výnosu MŠANO č. 48 977 z 24. 9. 1924 volení z okresných osvetových zborov (OOZ). Boli to väčšinou učitelia alebo iní kultúrno-osvetoví pracovníci. Mali dbať na to, aby sa v kinách premietalo dostatok kultúrno-výchovných filmov pre mládež a zodpovedali za kultúrno-estetickú stránku predstavení v im zverených biografoch.

V kine v Kežmarku boli Krajinským úradom dňa 8. 3. 1937 vymenovaní títo kultúrni dozorcovia (všetci boli pedagógovia): za slovenský OOZ prof. Pavol Obrcian, náhradník uč. Aladár Brna, za nemecký OOZ uč. Otto Knot, náhradník prof. Emerich Mikolik. Dozorcovia sa striedali v práci po mesiaci - jeden mesiac slovenský, druhý nemecký.

V spišských kinách sa premietali filmy, ktoré ponúkali vtedajšie špecializované požičovne filmov (distribučné spoločnosti), ktoré boli spojovacím článkom medzi filmovými výrobcami a kinami. Týchto požičovní bolo niekoľko desiatok na Slovensku a ešte viac v Čechách, ich skladba sa neustále menila, mnohé vznikali i zanikali.

Od roku 1919 (podľa nariadenia Šrobárovho ministerstva č. 17/1919 O biografoch - kinematografoch) sa nesmeli premietať na Slovensku filmy bez slovenských alebo českých titulkov. Na Spiši to bol problém, vzhľadom na multinacionálonosť a ešte poprevratovú skladbu obecenstva v spišských kinách v rokoch 1919 - 1920 (väčšinou Nemci, Židia a Maďari, menej Slováci a Česi len prichádzali).

Treba poznamenať, že filmy premietané v spišských kinách boli ako na celom Slovensku cenzurované. Cenzúru filmov mala na starosti cenzúrna komisia ustanovená už podľa spomínaného nariadenia č. 17/1919, ktorá začala pracovať od 1. 4. 1920.

Zdroj: ZMÁTLO, Peter: Kultúrny a spoločenský život na Spiši v medzivojnovom období, vydavateľstvo Chronos, Bratislava 2005, s. 322 – 335.