Šíp - Ľubochňa

Bryndza - premietač

A vlastne v Bystrici sme si požičiavali a chodilo nám to poštou, vyzdvihli sme si na pošte a zase poštou sme to posielali späť plastové obaly. Potom to zrušili - to bola myslím horná ulica v Bystrici. Tam bol ten distribučný sklad. Potom, ako sa rozhodlo, že sa to zruší, tak sme mali možnosť odkúpiť si nejaké filmy, za nejaké zostatkové ceny, takže dokonca sme tam boli osobne, to čo zostalo, z toho sme vybrali pár filmov, takže dokonca je tam zopár filmov šestnástok priamo v tej kabíne – čo sa dalo teda.

Tituly si už z hlavy nespomeniem, aj keď sme to  Ale nejaké rozprávky tam boli, pár rozprávok a potom nejaké celovečerné filmy, lebo sa to rozobralo potom do kín, ktoré tiež vlastne skončili tie šestnástky

Potom len tie Tridsaťpäťky bežali, skončila tá éra toho, ale v podstate, dá sa pustiť ešte.

Martin K: To je zvláštne, lebo pokiaľ sa ja pamätám, tak vlastne tá distribúcia šestnástok končila okamžite skoro teda okamžite teda, potom ako padol komunizmus a u Vás sa teda premietalo ešte osem deväť rokov dozadu 

Osem deväť, počkajte, no je to možné áno, možno už nejaký rok navyše, možno 10 rokov späť, ale v podstate ten sklad v tej Bystrici ešte fungoval istú dobu aj potom, potom začiatku tých 90-tych rokov, takže normálne to požičiavali stále. Akože predtým nám to chodilo niekde z Východu myslím, tam bol nejaký centrálny sklad týchto filmov a potom to zmenili na Bystricu a s tej Bystrice sme si objednávali tie filmy no a oni teda aj keď to skončilo, teda zažali končiť tie kiná, tak mys sme ešte pokiaľ sa dalo ešte sme premietali, že sme si to požičiavali z tej Bystrice, až nám nakoniec nám oznámili, že končia s tým a že už nebudú požičiavať a že máme možnosť odkúpiť niektoré filmy, ktoré ostali, tak sme aj boli aj sme si niečo kúpili Tým pádom éra premietania skončila, teda požičiavania skončila a potom my sme ešte, z tých čo sme mali, sme občas teda ešte premietali, už nie pravidelne, ale tak

Ivana R.: Takže u Vás neskončilo kino pre nejaký nezáujem návštevníkov, ale pretože skončila distribúcia

Áno, skočila distribúcia a naša kinosála už nebola už schopná, alebo montáže tých 35 mm filmov, lebo tam by to chcelo vyššiu dlhšiu sálu, takže parametrami nezodpovedala, tá kinosála aby sme tam mohli mať novšie prístroje namontovať, takže zostala pri tých šestnástkach a šestnástky už skončili tak takže sme skončili aj s premietaním

Ivana R.: Koľko tak chodilo ľudí, aká bola návštevnosť pred tými desiatimi rokmi, približne

Približne, tak to môžeme povedať len tak približne. Tá polovica kina sa zaplnila - koľko sme to tam mali kapacitu  myslím že 15 krát

Martin K.: nejakých, že stopäťdesiat asi

No. Tu to je na fotke, vypočítať nejak. Máte nejakú fotku z toho

Martin K.: Tam je ten plánik kina vlastne

Aha áno ten plánik – no vlastne ešte dlho dlho bol aj tam dole, kde sa predávali lístky

A potom hore zase na prvom poschodí tiež sme mali taký plánik pri okienku 

Martin K.: áno presne

Neviem, či je to tak ešte

Martin K.: Áno. Áno je to tam

Je to tam

Martin K.: Inakšie nepamätáte si kto pásal ten nápis Kino

No, Ja som ho písal

Ivana R.: Teda to je super grafika sme si to fotili úplne nadšený

To som, priznám sa k tomu som sa na vojne som sa k takému niečomu dostal, k písaniu tušom, takéto veci, ako keby Švabach, hej som sa tam naučil a potom som skúšal iné typy, také tie širšie perá, takže som to tam tak nejako oživoval, keď sa dalo

Ivana R.: Aj programy kín ste takto písali

Programy kín, v podstate zo začiatku áno, potom už prišli prvé počítače, aj ihličkové tlačiarne, tak už som sa snažil využiť tie počítače, tú techniku, ale aj to sa písalo, programy vlastne ručne

Ivana: A ešte k tej faktografii, že koľko krát týždenne sa premietalo

 No,

Martin K.: Tam sa to asi menilo

Menilo sa to, spočiatku sme premietali, tuším, no, ešte to bolo pred mojou érou premietania, tam sa premietalo určite tri krát a neviem či nie že dokonca 4 krát týždenne, ale to boli ešte predo mnou premietači, alebo ešte predtým ešte staré premietačky – čo boli ešte na tie uhlíkové elektródy

Potom sa premietalo tuším Stredu, Sobotu a Nedeľu detské, takže určite potom to bolo tri krát a potom sa to obmedzilo na tú Sobotu a Nedeľu, postupom času. V sobotu večerné predstavenie pre dospelých a v nedeľu poobede o 14 pre deti rozprávky

Ale bolo to pravidelne každý týždeň

To, ale to skôr asi manželka by Vám povedala viacej

Martin K.: A vys ste ako k premietaniu dostali

Ako som sa dostal k tomu. To bola nejaká náhoda, Ja som sa poznal vtedy s riaditeľkou MKS, momentálne mojou manželkou, tak sme vždy nejako pomáhali, ja som bol vždy cez kultúrne akcie taký nápomocný som sa snažil akože pomáhať, organizovať nejaké veci, akcie, stretnutia, alebo akcie detské, no a popri tom, pán premietač ktorý bol tu - Pán Chila, tak on už teda nechcel premietať, už bol starý, tak sme sa nejako dohodli, po tej rekonštrukcii kina, že teda to zoberieme, ešte s kamarátom, Peter Lovas sa volal, tu robil v Kraľovanoch, tak sme teda boli, nás určili, že ideme na školenie, do Mikuláša tak sme chodili asi týždeň, myslím, že týždeň to bolo, no a tam sme získali oprávnenia premietačské a na základe toho sme začali premietať, striedali sme sa teda po týždni, týždeň som premietal ja, týždeň on .

No a potom keď sa to, mali sme predavačku lístkov, mali sme uvádzača, akože v kine a boli sme dvaja premietači a ešte okrem toho bola manželka ako riaditeľka MKS. Také bol vtedy, taká dosť zamestnancov to bolo, aj to teda zodpovedalo tomu stavu vtedajšiemu, že bol to - potom sa to teda redukovalo, možno bol trošku menší nedá sa povedať záujem, keď už prišli nejaké DVDčka, teda no síce v tej dobe ešte DVDčka neboli ani, sa mi zdá no neviem čím to bolo, ale trošku menej ľudí začalo chodiť. Ale zas keď bol dobrý film, tak kino vypredané lístky bez problémov, aj na filme záležalo.

Ivana R.: A čo napríklad bol dobrý film

čo napríklad bol dobrý film?

Martin K.: Pre vás podľa Vás,

Ivana R: Ale aj podľa návštevnosti

Podľa návštevnosti no boli to tie české komédie, ako som povedal tá Vesničká, má středisková, aj ten tu na to chodievali radi väčšinou, no neviem si spomenúť, narozmýšľal som nad tým dlho, čo to boli za filmy, tak ľudia na to radi chodili, manželka si spomenie skôr, ja si nespomeniem

Martin K: A vy, vy máte taký nejaký svoj vlastný?

Môj vlastný?

Viete čo, ten Vinetou tiež, to ma ešte, ale teraz, priznám sa nemám vôbec čas pozerať ten film, aj keď možnosti sú veľké, ale naj keď Dvdčka nejaké sú aj filmy sú, aj mám niečo nachystané, že si to niekedy pozriem, ale není času

Martin K.: Sledovali ste niekedy cez okienko keď ste premietali, alebo?

Samozrejme sledoval som, mal som také reproduktory, ešte tam asi sú, nad okienkom, a mohol som si pridať, ubrať hlasitosť, aby som teda počul, nielen z tej sály, ale zase bolo teda niekdy treba aj vypnúť, aby som si odkontroloval či v sále hrá reproduktor, či ide nejaký zvuk, ži neseká, takže musel som stále sledovať, tam sa stalo kľudne počas filmu, že boli poškodené okienka, preskočil, to ozubenie preskočilo, našponovalo film a potom to začalo sekať jednak obrazom aj zvukom, tak som musel odstaviť a napraviť slučku a pustiť to znova vypnúť, samozrejme klapku, aby mi neprepálilo film, ale aj to sa stalo, že človek zabudol zatvoriť, takže ten film, ktorý zastal, prepálilo silné svetlo.

Čiže, tam nešlo jednoducho opustiť tu kabínu, jednoducho, to si človek musel sledovať a sedieť pri tom a popri tom si teda aj pozrieť ten film

Ivana R.: Mali ste nejaký minimálny počet divákov, pre ktorý ste hrali?

Mali sme stanovené, mali sme stanovený, ale potom už ku koncu sme aj ten zrušili, aj ten, čiže keď prišiel aj jeden človek, tak sme mu to pustili. Bolo tam, bolo tam, myslí, že 7 ľudí bol minimálny počet, ale ten koniec už bol taký, že nebol výber tých filmov, proste tie filmy sa stratili, resp. rozpredali sa niekomu, nemali sme vôbec predstavu, komu sa, ktoré tie kiná si to zobrali, keď sme prišli mi, už to bola posledná várka nejakých tých filmov , tak s toho sme si vybrali, kúpili sme si a tým pádom to už skončili, mali sme na výber len tie naše, nejaké tie kontakty s ostatnými kinami sme ani potom nemali, možno že by sa bolo dalo skontaktovať, len to internet nebol nejak v tej dobe, takže sa nadalo ako teraz komunikovať

Martin K: A pred tým ste nejako spolupracovali s kinami na okolí

Viete, čo ani v podstate ani nie, v podstate ani nie, nejako veľmi, len robilo sa to tak že bolo nejaké kolečko, išiel ten film po kinách takže sa neposielali do požičovne ale kiná si to preposielali takto postupne, takže z Kina Mier trebárs do prišlo k nám, ešte keď boli staré premietačky tam, potom to išlo, postupne to kolovalo, čiže mu smeli akože odkiaľ sme to dostali a kam sme to mali ďalej poslať

Ivana R.: Kde bolo Kino Mier?

V Ružomberku

Martin K: A potom sa vlastne tam asi inštalovali 35tky, takže sa zužoval ten

Znižoval sa počet tých 16mm filmov, resp. teda tých kín, to som zle povedal správne, teda tých kín, ktoré boli schopné inovovať  premietačky aj tie zariadenia na 35 mm film tak to spravili a vlastne začalo viacej ľudí chodiť, lebo tam bola väčšia možnosť, lebo tam sa robili nové filmy, kdežto na tie 16tky to už skončilo, aj keď ešte bežala požičovňa tých 16tok, ale už len s tých starých filmov a nové filmy sa robili už len na 35mm

Ivana R.: A posielalo sa o poštou, alebo, aj takto keď to bolo medzi kinami

Áno, a ešte aj koľkoráz sme to niesli aj na Stanicu, lebo niekde zasa autobusy nechodili, takže mali sme presne zoznam, komu máme komu to poslať, takže sme to na Stanicu niesli, alebo na poštu. Posledne už bolo len na poštu, už sme nenosili len na Stanicu vlakovú, ale bolo treba zobrať kufre, ísť to tam zaniesť

Martin K.:: A kto toto zabezpečoval

Premietači to robili, takže mi sme si odpremietali zbalili, polepili čo bolo treba, štítky, tie som si už na počítači urobil – prijímateľ, odosielateľ, vyplniť, zaniesť to tam, zaplatiť

Ivana R.: Vy ste platili za poštu, alebo za film rovno?

Áno, myslím, že tam sa platilo pri odosielaní, keď sme to posielali, myslím, že my sme platili cestu tam, nie cestu k nám, ale cestu, keď sme to posielali do toho druhého kina

Martin K.:: A keď ste vraveli, že ste niekdy ste musel pustiť tú Vesničku tri krát, ako sa to robilo? Že ste si dlhšie nechali film? Alebo že ste to za jeden všetko

Stihli sme to lebo tmi sme mali, tam bol presne termín, kedy to odoslať, teda kedy to presne hrajú v tej obci, takže buď sme to teda stihli, že sme dostali čo ja viem, Štvrtok, alebo Strieda, že sme to v Stredu mali hrať ten film, tak ešte sme to opakovali ešte v Štvrtok a odoslať sa to malo až v Piatok, takže sme dalo sa to takto spraviť, že sme napríklad ešte vo štvrtok dali dve predstavenia o piatej a siedmej

Ivana R.: A stávalo sa niekdy, že trebárs vo vedľajšej obci mali lepší film, o ktorý bol väčší záujem a že ste si tak nejako pomáhali medzi sebou?

Jáj, tak toto nie, toto sme teda nepamätám si že by sme niečo také boli robili, vtedy sme v podstate mali to čo sme si vybrali, čo sme si objednalo, to vtedy zabezpečovala riaditeľka vtedy, takže ten výber tých filmov, ale zase len to bolo také, len čo bolo v ponuke, si mohla vybrať, ak už niekde hrali, ten film inde, tak my sme museli počkať a trebárs na druhý mesiac sme si ho objednali

Ivana R.:: A kino sa tu vždycky volalo kino Šip aj pred 89, alebo sa to zmenilo

Áno, vždycky sa tak volalo

Ivana R.: A podľa čoho to je?

Máme tu blízko Šíp, akože kopec, pod Stankovanmi, takže tam je. Vlastne podľa toho pravdepodobne dali kinu názov. Na tom pôvodnom teda názve som sa nezamýšľal , ale ja som automaticky to prijal akože ti máme kopec Šíp a podľa toho to bolo pomenované

Ivana R.: A zmenil sa nejako ten divácky vkus po 89, keď už bol ľahší prístup k tým západným filmom, keď už bol väčší tlak napríklad iných produkcií

No tak asi tam bolo cítiť, trošku zmenu, cítiť. Ono možno v televízii sa niečo začalo dávať viacej ako pred tým, že ľudia si takto ako večer vynahrádzali, tým, že si takto večer pustili film, ktorý dovtedy nebola šanca vidieť pretým, tak to dali v televízii, Možno potom tá televízia spôsobili kus, že tá návštevnosti kín začala klesať

Ivana R.: A predtým, ja sa pýtam tak naivne, lebo si to neviem prestaviť, predtým to bolo tak že film, ktorý nemal šancu ísť do v TV tak mal šancu, aby sa dostal do distribúcie v kine.

No áno, bolo to tak boli tie filmy, ktoré vlastne ešte nebežali v TV sme dostali ako novinku, na tých 16, ale to bolo už veľmi dávno, pretože potom sa dlhé dlhé roky nerobili nové filmy na 16tkové filmy, takže vlastne boli tie film, v tej doby boli ešte nové ale čo ja vie za tri 4 roky už boli staré.

Ivana R.: A vy ste teda asi ešte nezačal premietať za komunizmu, teda podľa vášho veku súdim

No viete čo, teraz rozmýšľam kedy to bolo, ale asi áno, určite áno, to bolo, no ja mám už 50tku, takže to mohlo byť, som kal tak keď to bolo, že to bolo 20 rokov späť tak asi aj áno

Martin K.: A tie úplne začiatky si nepamätáte? My keď sme sa takto pýtali, že tam bol väčší bordel v distribúcii, vlastne vravíte, že ten film koloval – že fungovali viac osobné väzby na to že si zajednal lepší film, alebo že to bolo na úplatkoch.

Priznám sa s týmto sa vôbec nestretol, tam bol teda vybudovaný dobrý systém a ten sa dodržiaval, teda aspoň ku mne sa niečo nedonieslo.

Iste sa za to niečo platilo, ale to radšej nechám na manželku, koľko sa platilo. Takže keď sme si chceli niečo požičať…

Ivana R.: Vedeli by ste ešte založiť film?

Myslím, že áno, to sa nedá zabudnúť, tak možno, že by mi to trvalo dlhšie, lebo prese treba viesť ten film slučkami

Martin K.: A chýba Vám to ešte občas

A občas si na to spomeniem, že aha kino hej, to boli časy, keď sa premietalo, ale už ostalo len pri spomienkach

Martin K.: A aké bolo postavenie premietača v obci, bolo nejak

A vite čo, myslím, keď ja si to takto premietnem teda na pána Chilu, lebo on bol starý premietač, on nás dvoch ešte do toho zasväcoval proste keď sme išli do toho prvý krát, tak nám ukázal ako sa film zakladá, takže na školenie sme išli až potom, čiže už sme vedeli, že keď budeme premietať mi.

Tak nám povedala čo uznal za vhodné - a keď videl výbojky, to už nebudete mať problém s posúvaním uhlíkov, tie uhlíky sa museli počas premietania k sebe približovať a to bolo náročné, bola tam matica, postupne to prestávalo horieť, takže tie uhlíky bolo nutné posunúť k sebe, tam bol oblúk medzi nimi a ten presvecoval, ako zváračka

Takže jeho teda sme si, každý vedel, že je to premietač v kine, a keď išiel premietač, tal keď som bol chlapec - ma som pred ním rešpekt, úctu, že pán premietač. Tak z tohto pohľadu to môžem len posúdiť. Potom už neviem, myslím si že tie deti mali akúsi úctu, vedeli, že som premietač, vedeli sa pozdraviť možno viacej

Ivana R.: A chodili tam nejaký malí zvedavci?

Do kabíny?

Ivana R.: Do kabíny, áno

No bol tam zákaz vstupu, ale niekedy sme prižmúrili oko, čiže vedeli, že tam sa nesmie chodiť, ale dalo sa dohodnúť keď sa chceli pozrieť

Martin K.: Bolo to teda nejaké vysnívané miesto

No bolo, aj také tabu, čo tam všetko je v kabíne ale keď som im ukázal tak boli nadšený, že videli  ako vyzerajú premietačky odkiaľ nám to púšťajú

Martin K.: Určite si chodili aj plagáty pýtať

No jasné - iba tie ktoré sa odopínali z vitrín, lebo ta sme mali skrinky, jedna bola von, jedna na schodišti, tam sa pripínali fotky zábery z filmu, to nám chodilo tiež, myslím, že tam bol popis filmu, pár záberov, myslím, že to malo nekalý pruh, že to vyzerali ako filmový pás, popis aj vstupné. Človek si začne spomínať

Martin: A mladí, nejaký vaši vrstovníci, keď ste začali premietať, tak boli viac zvedavý, alebo

No boli jasné boli, ale zas človek im ukázal, tak už to bolo v poriadku

O nebolo to také, že som ta mal nejaký nátresk cez premietanie, žeby tam chodili. Sem tam, keď tam bol dobrý kamarát, tak ma prišiel pozrieť, tak si považoval, že môže prísť, bolo tam síce tma úplne v tej kabíne, síce tam bolo malé svetielko svietilo, ale to som aj zhášal počas premietania, pretože to rušilo ľudí v sále, lebo to svietilo cez to ďalšie okienko takže bolo lepšie keď tam bola úplna tma, a v podstate premietačka svietila ona mala presveclovaciu lampu na zvuk, ja som mal presvetlený celý priestor, kadiaľ išiel pás a tá zvuková žiarovka všetko som videl, aj keď to začalo skákať, tak som videl, zasvietil zastavil dal to do poriadku

Martin K.: A neprisviedčali vás vrstovníci, že premietnite nám toto tamto

A stalo sa aj to, a veru som im ešte po predstavení pustil ďalší film, čo sme tam mali, neviem či celý, teda, ale keď sme ho ešte mali, tak som ho pustil ešte, zostalo pár ľudí.

Ivana R.: Chodil za vami aj programovo, že na želanie si pýtali filmy, ktoré máte objednať

Áno chodili a vlastne podľa toho sa potom aj prispôsobovali aj objednávky tých filmov

Ivana R.: A myslíte že sú ešte niekde tie programy kina

Ak to nevyhodili, tak to ešte niekde je, To zostalo všetko na kultúre - bola tam knižnica a na pravo kultúra, Ešte taký, čo sam ja niekde na te 602 staré ms dos robil na ihličkovej tlačiarni, možnom že by som to našiel

Ivana R.: Asi by sa nám potom niekedy nabudúce lepšie bavilo o konkrétnych filmoch, že keby sme videli, čo sa hralo a vy by ste si spomenuli ako to malo ohlas, čo sa týka hlavne slovenskej kinematografie

Toto by Vám vedela lepšie povedať manželka, ja jej zavolám

Martin K.: Technika - pamätáte si progres, hýbalo sa niečo dopredu. Alebo to bolo pri 16mm naopak. Či sa to len nezhoršovalo – zvuk, premietačky

My sme ich prebrali po rekonštrukcii kina. Predtým boli sedačky drevené, bez čalúnenia. Potom prebehla kompletná rekonštrukcia počas niekoľkých rokov, dávali sa čalúnenia, urobili sa nové stupienky, plátno asi nie, ale pri tej príležitosti sa aj zrekonštruovali aj 16. Odvtedy ako boli opravené, na nich nebola žiadna veľká porucha, asi ani servis nebol, dokázali sme to samy opraviť všetko s kolegom, dokonca sme si aj odsávanie robili, lebo to nebolo dokončené pri rekonštrukcii. Ako hriali sodíkové výbojky a nad premietačkami to bolo treba zviesť takými rúrami, ako to bolo na piecku kedysi, do T z dvoch do jedného zviesť a vyviesť na strechu. Nebol tam ventilátor, lebo odvádzalo teplo a držalo sa v rúrach, lebo to šlo vodorovne - tak sme tam namontovali ventilátor  ten sme si pred premietaním len zapli - ináč neboli s mašinami žiadne problémy.

My sme vlastne investovali len do zvuku, kúpili sme novší magnetofón, pretože pred premietaním sa pustila len hudba, aj po premietaní, takže tam sa kúpil magnetofón, ale ostatná technika ostala ako po rekonštrukcii – nemalo to chybu.

Ako nové boli, dokonca nastriekaná takou kladívkovo zelenou farbou, takže vyzerali k svetu.

Martin K.: Mňa prekvapuje, že ste sa dostali k premietaniu z kultúrneho hľadiska, a nie že ste neboli tak technický zdatný

Ivana R.: Ale ja myslím že hej, keď pozrieš, kde sedíme

No technický zdatný som asi aj vždy bol, zaujímala ma vždy technika, aj elektrika, takže z tohto pohľadu nebol problém, pre mňa robiť premietača - v tej dobe nebol pre mňa problém robiť nič z technického hľadiska – dalo by sa povedať, že by som sa na všetko dať. Takže z tohto hľadiska som vedel, do čoho idem.

Ivana R.: Teraz sa veľa hovorí o digitalizácii kín, ale aj takýchto malých lokálnych

Bo to by bolo zaujímavé. My sme mali aj snahu aj už v tej dobe digitalizovať. 10-15 rokov späť, sme chceli dataprojektor, ktoré vtedy len začali - boli také velikánske stroje.

Chceli sme dataprojektor, aj bol návrh z požičovne, že je možnosť prerobiť si kiná na digitálne, len keď sme videli sumu, tak sme nemali šancu – v tej dobe to stálo 200 000 korún, a to boli vtedy veľké peniaze. A kultúra nemal šancu zobrať si to na krk. Tak sme z toho upustili. A ďalšia vec boli práva na filmy. Dalo by sa kúpiť DVD prehrávač, ale v tej dobe ešte nebola filmová DVD požičovňa, že do kín posielajú DVD. Myslím, že už sa to začalo prevádzkovať niekde v Bystrici myslím, ale s právami to nebolo doriešené. Keby sme to chceli premietať verejne, stálo by to omnoho viac, ako keby sme si ho kúpili na doma. Keď sa priráta vysoká cena projektora.

Ivana R.: A Vám ako premietačovi by nebolo ľúto za kópiami, čo sa týka aj kvality obrazu, zvuku, techniký - pýtam sa na Váš názor?

Či by nebo ľúto za premietačkami?

Ivana R.: Aj filmovými kópiami

Tie pásy. Keď na to pozerám s odstupom času, u nás je to tak, že keď človek vidé novšiu techniku a vidí že z toho ide kvalitnejší obraz, tak v tej dobe by nebolo ľúto ale keď sa pozerám na to s odstupom času, tak mali niečo do seba tie pásy -  by mi to boľo ľúto. Keď už viem všetko ako chodí. Ale vtedy som to bral ináč - viete tá technika, bolo to nové a vyzeralo to dobre. Videl som ho premietať ten projektor – a ten obraz bol fakt ostrý, žiadne kmitanie, blikanie, alebo šrámy po filmovom plátne.

Ale zas keď si to vezmeme takto, že dnes robia efekty, že poškriabu film, rozkmitajú ho, … Takže ľuďom to chýba, ktorí to zažili, a nová technika to tak digitalizovala, že na to staré človek už zabudol, takže si to už prispôsobujú – že v prehrávačoch sa už dá navoliť a ten film je taký akoby poškrabaný.

Ivana R.: Myslíte že by to bola výhoda, že by to uľahčilo. Teraz je totiž otázka, či majú kiná šancu sa uživiť, keď sa každý má šancu dostať k filmom na DVD, stiahnuť zo sietí, … Či by to digitalizácia niečo uľahčila, alebo či by mala šancu pomôcť kinám prežiť.

Pokiaľ by sa tám dávali nové filmy. Tak myslím, že áno, pokiaľ by to nebolo tak, že najprv to obehne veľké mestá,

No síce takto kľudne, napr. v Ružomberku bude ten film teraz a do Ľubochne s dostane za rok, tak to už je veľa, veľký časový odstup. Keby sa to dokázalo rozložiť rovnomernejšie, že s dvojmesačným odstupom, tak by to asi stačilo, ale keby to bola takáto prestávka, tak by sa to dalo.

Ja verím tomu, že by ľudia chodili. Pretože viem že aj tu je dataprojektor mali, čo dokáže prehrať na celé plátno. A myslím, že cez prázdniny sa premietajú pre deti rozprávky. Občas idú aj starší a premietnu si koncert z DVD pustia si to na plátno a baví ich to. Už nebežia 16tky, ale novšia technika, ale predsa len na to plátno - je to niečo iné pozerať na veľké plátno, ako na televízor.

Ivana R.: Koľko ľudí chodí na tieto premietanie:

Nie je to veľa: 10 – 15, možno aj viac keď sa nazbiera, ale ja som tam nikdy nebol, aj keď ma bolali

Ivana R.: Ďakujeme Vám moc za rozhovor