Bolože to radosti v obci, keď v druhej polovici 30-rokov ( po napojení elektrického prúdu) minulého storočia sa v Katolíckom dome - neskoršie sa budova volala kino Svornosť a zároveň to bol kultúrny dom – začali hrávať filmové predstavenia. Mladí i starší už nemuseli chodiť za kinom, najprv do Topoľčian a potom do Partizánskeho. Staručká miestnosť na poschodí Katolíckeho domu od kanála dovtedy slúžila ako komora pre dole bývajúceho školníka, zvonára, uvádzača do kina a kuriča v jednej osobe - Michala Bezáka (Miškobáči). Táto komora sa vyprázdnila (chodilo sa do nej zvonku po železných schodoch) a obec zakúpila možno už niekde vyradený uhlíkový premietací prístroj ZEISS. Kinopremietačom sa na dlhú dobu stal Jozef Magnúsek, holič a zároveň pracovník na váhe pri skladišti obilia. Na tomto mieste dnes stojí budova kozubov. Filmy boli navštevované v hojnom počte mladými i starými a zo začiatku sa premietali trikrát v týždni, no niekedy sa musel opakovať aj dvakrát, pre veľký záujem občanov ( napr. Skaza Titaniku ). Dlhé boli „šóry“ občanov na lístky v pivnici Katolíckeho domu pod javiskom, taký bol záujem, zvlášť keď išlo o kvalitné filmy. Film v päťdesiatych rokoch začínal vždy žurnálom – krátkymi filmovými stočkami o živote a práci ľudí našej ľudovodemokratickej republiky. Pretože bol len jeden prístroj, museli byť vždy dve krátke prestávky (podľa dĺžky filmu), aby mohol kinooperátor prehodiť nový kotúč filmu do prístroja. Kuriozitou však bolo sústavné trhanie filmov a tým aj neplánované prestávky. Keď išlo o dramatickú a napínavú situáciu v deji filmu, vtedy to rozčúlilo všetkých prítomných v sále, čo patrične aj komentovali. Ďalšie prestávky boli, keď nepozorný obsluhujúci nepritiahol grafitové uhlíky, vytvárajúce elektrický oblúk na predpísanú vzdialenosť oproti sebe a tým vlastne obraz na filmovom plátne zhasol. Tieto veľmi časté neplánované prestávky podnietili vtedajších mládencov (napr. Rudo Michalík – Ševceje), aby na tieto neduhy poukázali vtipnými pesničkami na vtedy známe melódie z rádia. Podarilo sa zohnať tento nápev a slová, ktoré vtedy odzneli na obľúbenom silvestrovskom kabarete 1954 – 1955. Začiatkom šesťdesiatych rokov bola už premietacia miestnosť na opačnom konci v priestore bufetu dnešného Katolíckeho domu a fi lmové plátno pred javiskom. Po výstavbe nového kultúrneho domu boli zaobstarané dva premietacie prístroje so širokouhlým prevedením, avšak možno 15 rokov sa tu dnes filmy nepremietajú.
Prebraté od: Chynorianske noviny, ročník XII, číslo 68