Na námestí vedľa „mestskej“ veže sa tiahne budova starého kina vo Vrbovom, v súčasnosti prebudovaného na sociálne byty. Táto historickú stavba sa niekedy označovala aj ako "kúria". Vrbovské kino začalo prevádzku v roku 1938. Premietali sa čb zvukové 35 mm filmy. Žiaľ kino malo v tej dobe len jedinú premietačku a to typ Viktoria 4B.
Jedno premietacie zariadenie malo tú nevýhodu, že sa medzi jednotlivými kotúčmi filmu, nola potrebná techncnická ptestávka na prehodenie nového kotúča, ktorá trvala okolo minúty, alebo ke’d sa premietč cítil zle, aj dlhšie. Preto bola snaha získať ďalší prístroj. To sa podarilo až v 50tych rokoch. Svojpomocne sa prestavala premietacia kabína na dva premietacie prístroje. Za aktívnej pomoci krajského filmového technika Ľudovíta Vanka. Druhý premietací prístroj bol typ Ernemann 4B na 35 mm film. Zároveň sa zrekonštruovalo premietacie plátno a opona sa prerobila na automatické otváranie a zatváranie. Namiesto hlučného dynama boli nainštalované nové zdroje pre osvetlenie premietacích prístrojov (usmerňovače). Odvtedy sa hralo bez prestávok. Premietanie sa konalo nasledovne: utorok, štvrtok, sobota od 20.00 hod., nedeľa 14.00, 17.00, 20.00 hod. Neskôr aj o 10.00 hod. Keď bol veľký záujem o film, premietalo sa aj o 22.00 hod. Zvlášť podľa výberu a požiadaviek škôl sa premietalo dva razy dopoludnia a raz poobede o 10.00 hod. a 14.00 hod sa premietali detské filmy, o 17.00 mládežnícke a o 20.00 hod. prípadne 22.00 hod. pre dospelých. Pred večerným filmom sa premietal na začiatku žurnál, neskôr sa začali premietať farebné filmy. Filmy po Slovensku kolovali podľa dopredu stanoveného rozpisu. Na premietanie bol film k dispozícii iba dva dni. Posielali sa vlakom. Jeden film v prepravnom obale vážil 30 - 40 kg. Zo železničnej stanice ho dopravoval František Hrebíček. Staré kino malo hlavný vchod a dva bočné východy, zvlášť vchod do premietacej kabíny. V kine bolo cca 230 sedadiel. Boli rozmiestnené na prízemí aj na zvýšenom pódiu – kreslá. V pokladnici predávala lístky Alica Horvátová (rod. Klčová). Ako uvádzačky boli p. Krištofcová a p. Hecklová, vypomáhal aj p. Heckel, ktorý v päťdesiatych rokoch predával v kine cukrovinky. Lístky do kina sa predávali 1 hodinu pred predstavením. Na detské predstavenie stáli v rade na lístky, bol to boj detí telo na telo. S lístkom v ruke vychádzali od pokladnice mokrí ako myši, košele akoby im krava žuvala, ale šťastní, že sa im ušiel lístok. Predná lavica v kine na detskom predstavení bola vopred rezervovaná len pre skúsených šoférov, medzi deťmi sa tradovalo, že len oni dokážu riadiť správne celé kino počas predstavenia. V roku 1967 po otvorení kultúrneho domu - ZK ROH pri n. p. Trikota sa začali premietať filmy tam.
Prvý premietač bol pán Ján Raška. Po II. svetovej vojne na krátky čas bol riaditeľom kina Ľudovít Gloss, neskôr Martin Bzdušek - zamestnanec banky. Vtedy bol premietačom Ervín Sabo. V roku 1949 sa stal premietačom Jozef Horvát. Striedavo pracovali spolu s bratom Viliamom Horvátom. Počas základnej vojenskej služby Jozefa Horváta pracoval ako premietač Jozef Pavlovič.
Na zábavnú príhodu z premietania si zaspomínal vnuk vtedajšieho vedúceho kina Martina Bzdušeka, Vladimír Bzdušek:
„Raz večer hrali nejaký film o Afrike. Mládež mala na večerné predstavenia vstup zakázaný, ale pretože vedúcim kina bol môj dedo, tak zobral môjho o niečo staršieho bratranca na ten film, aby uvidel tú Afriku. Ja som bol ešte príliš malý, mňa nevzali. Pred samotným filmom sa premietal takzvaný žurnál, filmový týždenník aktualít. Bolo to asi v období výročia SNP, lebo celý žurnál bol takmer len o tom. Na plátne pobehovali partizáni, vojaci, fašisti s patričným oduševneným slovným komentárom. Bratranec mal z toho v hlave asi riadny guláš, a ostali mu tam najmä helmy na hlavách, pretože po začatí samotného filmu o Afrike, keď v dramatickej scéne pochodu výpravy cez džungľu, keď všetci čakali odkiaľ vyskočí lev, bol detailný záber na cestovateľov v typických starých tropických bielych korkových prilbách. Nato môj bratranec do toho napätého ticha zahlásil mohutným hlasom na celé kino: "Dedo, to sú fašisti?" A celé kino ľahlo rehotom.“
Podľa rozprávania Viliama Horváta spracoval Milan Krihák.
Hlas Vrbového, 25. septembra 2014