Fotogaléria
Kniha Pavla Hrúza Memoáre medeného mesta potvrdzuje, že veľký bazén v areáli kúpeľa po prvej svetovej vojne prestal slúžiť športu a priestor sa dal do služieb masovej zábavy – víťazne nastupujúcemu filmu, ale stále aj pri zachovaní funkcie kúpeľov. Nachádzam sa v budove Mestských Kúpeľov na ostrove uprostred rieky Hron, ktorý už dnes neexistuje (zanikol pri regulácii rieky – dnes tu stojí železničná stanica BB Mesto). V roku 1919 na dno bývalého bazéna položili šikmú naolejovanú palubovku, upevnili sedadlá a kino (Hrúz uvádza Praha, no v danom čase išlo o Mestský biograf) bolo na svete. Z niekdajších kabín na západnej strane vznikli lóže, ktoré prežili až do zániku kina. Hľadisko tvorila elevácia a najvyššie trónila premietacia kabína. Kúpeľ a kino mali spoločný vstup aj foyer. Vstupenky do oboch zariadení sa predávali pri jednom okienku a perličkou je, že pokladníčkou bola švagriná Paľa Bielika.
Začiatok prevádzky Mestského biografu v kúpeľnej budove na ulici Svätojánsky rad 1 spadá do leta 1919, kedy ho mesto prenajalo A. Výbornému. Z dobovej tlače vieme o jeho existencii aj z novinového avíza z 18. 1. 1920, kedy pozýval verejnosť na filmy: 22. – 27. 1. Červené eso (USA) Synovia ľudu (Nór.), Princezná z Nemanie (Nór.) a Súdny deň (USA). Potom z roku 1921, kedy prišiel o kinolicenciu jeho majiteľ Výborný. Od 15. 9. 1921 sa v kine už pod názvom bio Pod Urpínom začala éra Jána Čajaka a TJ Sokol.
Od počiatku slúžila budova kúpeľov, aj kina na množstvo spoločensko kultúrnych aktivít – okrem filmov tu vystupovali aj divadlá, spevácke spolky, konali sa tu delegácie, politické snemy, dobročinné a propagačné akcie. Kino ale hralo denne o 18. a 20,30 h., pre žiactvo vo štvrtok a v nedeľu boli začiatky o 18. a 21. hod.
Ceny vstupeniek kina sa vyvíjali. Od 1. 10. 1932 bola základná cena lístka v hlavnej časti kina 5,50 korún, kreslá 6 a lóže a na balkóne stáli 7. Od 1. 3. 1933 v reakcii na hospodársku krízu pristúpili k úprave – lóža a balkón 6 korún, kreslá 5,50, Parket A 5, Parket B 4,50, Parket C 2, Parket D 1 Kčs.
Výber filmov malo na starosti vedenie kina na čele so spolumajiteľom Jánom Čajakom. Súčasťou bia Pod Urpínom (po tom, ako sa jeho názov interpretoval aj ako Sokolské kino) bola Sokolská reštaurácia, ktorej majiteľ Ján Novotný lákal nielen na teplé a studené jedlá, ale aj na dennú produkciu kabaretu s kupletmi. Čajak s manželkou Annou naďalej vlastnili v kine podiel, druhým spoluvlastníkom bola TJ Sokol. Na vysvetlenie, aj samotná spoločnosť Biograf pod Urpínom (ďalej len BPU) mala sídlo na Svätojánskom rade 1, základné podiely spoločníkov tvorili 50:50 (65 655,60 Kčs), nájomné 15 tisíc korún, 4 zamestnanci, výnos podniku dosiahol výšku 82 228,84 Kčs, pričom na čistom zisku participovali rovnakým dielom obaja spoločníci. Čajak súčasne za výkon funkcie správcu (riaditeľa) kina poberal mesačnú gážu 2 tisíc korún. Zároveň patril v 30. rokoch na Slovensku k tým nadšencom, ktorí síce sporadicky, ale predsa nakrúcali spravodajské šoty, zvyčajne ako lokálne aktuality, premietané v jeho kine.
Kino v tomto období lámalo rekordy v návštevnosti, jeho správa sa tešila aj objednávkam reklamy a tak zariadenie prosperovalo, hoci “vonku“ ešte zúrila hospodárska kríza. Kino od 1.11. 1931 patrilo len jedinému majiteľovi - TJ Sokol, a to až do roku 1938, kedy bol Sokol rozpustený na celom území. Telocvičná jednota využívala nielen priestory Biografu (kúpeľ), ale aj a neďaleko sa nachádzajúce letné cvičiská s plavárňou. Po Čajakovom vzdaní sa pozície spoločníka sa spoločnosť BPU síce ocitla v likvidácii, (Čajak formou inzercie ponúkal na predaj oba projektory so zvukovou aparatúrou v hodnote 15 tisíc korún, a k tomu 240 sklápacích stoličiek). TJ Sokol sa však rýchlo otriasol, lebo 25. – 27. 11. 1932 si BPU snímkou „Len spev, bozk a dievča“ pripomenul prvé výročie uvádzania predstavení výlučne TJ Sokol.
Neoddeliteľnou súčasťou filmového predstavenia (ale aj prednášok, cirkusových alebo divadelných vystúpení) bola živá hudba. Napríklad banskobystrický hudobný velikán Ján Cikker hral doma, na koncertoch, účinkoval v malých súboroch, no vypomáhal aj so sprievodom k nemým filmom v BPU. Častejšie tam však účinkovala sestra Tibora Andrašovana Blanka, vydatá Bázliková, matka skladateľa Igora Bázlika. No v kine sa konali aj zaujímavé koncerty.
Správa kina – ešte v roku 1933 bola jej licencionárom stále TJ Sokol, riaditeľom J. Paulíny, kapacita hľadiska 760 miest, hrací profil 5 dní v týždni. Keď už kino malo v meste akú-takú konkurenciu, tak premietalo denne, v sobotu o 15. hod. to boli zväčša veselé predstavenia pre mládež, potom o 20,30, v nedeľu boli začiatky stanovené na 9,00, 15,30 a 18,00. Ceny boli naozaj ľudové, 1, 2, 3 a 4 koruny. V tomto roku využilo vedenie kina prázdniny od 23. júla na rekonštrukciu sály, opravu premietačiek a zvukového zariadenia. Takže v roku 1935 sa už premietalo v novoupravených priestoroch. V lete kino reprízovalo najúspešnejšie tituly sezóny za letné ceny a od septembra znova uvádzalo každú sobotu od 15. hod. detské predstavenia.
Správa kina preukazovala obchodného ducha, a tak sa v ňom objavil kabaretný večer, spomienkový večer alebo v marci 1938 s prednáškou minister spravodlivosti Ivan Dérer. V 38 roku v tej istej budove kúpeľov vzniká aj druhé kino, pod názvom Légia (viac o ňom tu). So zmenou režimu v 39 roku došlo k zmene majiteľa i ku kozmetickej zmene názvu - od 21. 7. 1941 už záujemcov nepozývalo bio, lež kino Pod Urpínom. Ľudácky týždenník Naše Pohronie však tvrdošijne uvádzal program pod titulkom „bio HG Pod Urpínom“. To jasne vypovedá o jeho vlastníckych vzťahoch. Hralo sa však naďalej denne. Ku každej premiére bol prídavkom krátky film UFY a zvukový týždenník Nástup, čo platilo aj pre kino Hron. Po vypuknutí SNP bolo kino otvorené denne len o 18,30, v nedeľu o 16. hod. a svojsky bola na plagátoch uvádzaná výška vstupného – „Ceny ľudové.“ Pokladničná miestnosť slúžila za Slovenského štátu ako zasadačka HSĽS.
Po roku 1948 sa americké filmy vytrácali, a to až do roku 1953. Napriek tomu bola návštevnosť vysoká, trebárs v roku 1952 vykázalo kino za október 157-percentnú návštevnosť (oproti plánovanej), čo predstavovalo takmer o 10 tisíc divákov viac. Vstupenky neboli drahé a čím boli sedadlá bližšie k premietaciemu plátnu, tým boli lacnejšie. Po zaznení gongu a stlmení svetiel sa premietali najprv farebné reklamné diapozitívy, nasledoval žurnál (týždenník), za ktorým po krátkej prestávke, cez ktorú ešte vpúšťali oneskorencov, nasledoval hlavný film. Kým do kina Hron sa naďalej vchádzalo od Urpína, do kina Praha akoby od mosta. Po II. svetovej vojne narýchlo vybudovali provizórny mostík pre divákov práve namiesto mosta, zničeného ustupujúcimi Nemcami. Mnohí obyvatelia spájali návštevu tohto komplexu aj s parným kúpeľom. Neraz navštívili najprv kúpeľ, potom kino a ak prialo počasie, tak aj večernú tancovačku na Urpíne.
V tejto súvislosti pripomeňme inovované parametre kina, ako si ich zafixoval v pamäti Imrich Gosiorovský. Hľadisko na prízemí tvorilo 34 radov sedadiel po 9+9, teda s 18 drevenými sedadlami. Stredom viedla ulička a ďalšie dve v 11. a 12. rade. Celkom bolo v hľadisku k dispozícii 882 miest, pod balkónom bolo totiž ešte 11 lóží, každá so 6 miestami, s čalúnenými kreslami a cenou vstupenky 20 Kčs. Ďalšie dva rady pod balkónom s 18 záhradnými stoličkami s poduškami sa predávali po 18 korún. Balkón mal v 6 radoch zhruba 186 miest, pričom z vestibulu šatní viedlo bokom schodište na balkón. Celé kino podľa Gosiorovského mohlo dosiahnuť kapacitu až cca 920 miest! Na konci sály stálo malé pódium pod plátnom pomeru 1:1,37 (výška : dĺžka), výška cca 5,5 m, šírka 8 m, po jeho bokoch sa vynímali slovenské motívy, v nadživotnej veľkosti namaľované postavy Maríny a Detvana od Martina Benku, ktoré vzali skazu pri zániku kina. Pôvodné rozmery plátna z 20. rokov dosahovali 4,2x5,6 m. V objekte, stojacom na mieste dnešného parkoviska, nechýbala ani reštaurácia.
Zmena názvu kina Pod Urpínom, čo bola jeho ďalšia modifikácia, nastala po marci 1948 (k 1. 1. 1950 už uvádzaná Praha). Ešte predtým sa zmenilo susedné kino Hron na Partizán, pričom obe patrili pod Správu štátnych kín v Banskej Bystrici. V máji 1952 patrili už do siete štátnych kín, potom v prvej polovici 50. rokov do pôsobnosti a evidencie tzv. mestských kín KS ČsŠF.
Po roku 1945 sa na ploche bývalého hostinca nachádzali dielne KS ČsŠF, konkrétne kinotechnika, kde sa opravovali premietacie prístroje a kde kinotechnici aj bývali. Prevádzka kina sa najprv „pokusne“ skončila v septembri 1957, aby od októbra pokračovalo až do konca roka. Jeho priestory sa teda využívali ešte v roku 1957, kedy s Hviezdou ako majetok Krajského filmového podniku v Banskej Bystrici prešlo kino pod správu MsNV. V prvých mesiacoch 1958 však už túto časť kúpeľného objektu asanovali vzhľadom na reguláciu rieky Hron, po ňom do roku 1965 postihol rovnaký osud aj vedľajšie kino Partizán.
Premietacie prístroje boli v 20. rokoch značky Ernemann s jej modifikáciami Ernemann 4, neskôr Ernemann 7b a napokon ETA 8. Pokiaľ ide o osadenstvo, v období od 1. 10. 1921 – 30. 11. 1926 pracovali v kine nepretržite títo zamestnanci: Matej Lacko (strojník/premietač), Pavla Scheerová (predavačka vstupeniek/pokladníčka) a Elena Fiszélyová (predavačka vstupeniek/pokladníčka). V druhej polovici 20. a začiatkom 30. rokov tvorili pracovný tím Matej Lacko, Blanka Andrašovanová (výpomocná hudobníčka), Božena Chladná (predavačka vstupeniek/pokladníčka), Mária Koreňová (upratovačka), Ján Regál (uvádzač/výpomocný biletár). Neskôr nastúpili ako uvádzači Ján a Karol Lichnerovci, Irma Chladná do pokladne kina a Anton Rezáč ako účtovník. Šéfom premietačov pred II. svetovou vojnou bol Zdeno Matejovský, v roku 1938 ako praktikant nastúpil Ondrej Plavec, tesne predtým aj jeho kamarát Jozef Viazanica, obaja z Radvane. Ďalší premietači: Ján Hudec, Jozef Čulok, Ján Sedílek, Jozef Kliment (zo Seliec) či Pavol Mikula (tento bol od júna 1957 dlhoročným banskobystrickým premietačom a prešiel asi všetkými kinami). Správcom kina bezprostredne po II. svetovej vojne bol Gustáv Paulíny. Ďalšími správcami, resp. vedúcimi boli Vojtech Benko (do 1952) a po ňom Anna Štaudingerová (ešte 1953).
Text je krátenou verziou originálneho odseku ku kinu uverejneného v knihe Banskobystrické kiná v čase - čas v kinách, Beňuška Ján, Bahýl Vladimír, O. Z. Zaživa na amfiteátri, Banská Bystrica (2018). Za jeho poskytnutie ďakujeme.