Cement - Ladce

Vr. 1951 bolo udelené stavebné povolenie pre závod cementáreň na výstavby domu kultúry, Závodného klubu ROH cementárne v Ladcoch. Predpokladalo dve etapy stavby. V prvej išlo o vybudovanie veľkej sály a kinosály, ktoré mohli potenciálne slúžiť aj potrebám verejných zhromaždení, prípadne poriadaniu tanečných zábav. K sálam patrili javiská, šatne a vestibulárne priestory. V druhej etape výstavby mali byť dobudované klubovne, knižnica a byt domovníka. Toto dielo započali už na jeseň r. 1951 Československé stavebné závody v náklade 16 miliónov korún (ešte v starej povojnovej mene) v čom boli aj náklady na zariadenia. Stavba bola úspešne dokončená v r. 1953 a stala sa pýchou Ladčanov, pretože predstavovala na celom strednom Považí najkrajší a najlepšie vybavený dom kultúry s vynikajúcou akustikou. 

Dom kultúry je tak skutočne impozantným stavebným dielom v štýle socialistického realizmu. Bol vybudovaný oproti kaštieľu, schopný plniť aj náročnejšie požiadavky na kultúrne potreby. Pozostáva z dvoch častí. Prvú tvorí hlavná spoločenská sála s bazilikálnym usporiadaním, s veľkým javiskom, povraziskom a šatňami. Sála má stále slušnú úroveň a výbornú akustiku. Pol storočia slúži spoločenským akciám i stretnutiam občanov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola centrom spoločenského života aj celého teritória medzi Dubnicou a Považskou Bystricou. V druhej časti domu kultúry, o čosi menšej, je umiestnené širokouhlé kino so stupňovitou podlahou, obecná knižnica s bohatým knižným fondom, ktorý sa aj dnes rozrastá. Ďalej je tu priestor pre herne a klubovne s kreslami, stolmi, skriňami. V časoch prvých televíznych vysielaní, keď ešte televízor nebol v domácnosti samozrejmosťou, sa jedna z klubovni stala obľúbeným miestom sledovania športových prenosov. Podobne si tu našli priestor pre činnosť aj záujmové krúžky a spoločenské organizácie. 

V osemdesiatych rokoch bol k domu kultúry pristavený dvojpodlažný objekt reštaurácie, žiaľ, zakomponovaný nesprávne, pretože chýbajú prevádzkové prepojenia s pôvodnou časťou a odbytové i komunikačné priestory nie sú najvhodnejšie orientované a zbytočne veľké.

História kina, ktorá nadväzovala na predvojnové kino, zriadené Vzdelávacím zväzom a financované taktiež cementárňou, pokračovala v nových priestoroch. Dožilo sa aj zmeny v názve, premenované bolo na Sokolov a dostalo tiež nového správcu Františka Žitvu. Najvýraznejší krok začal technickým vybavením a výberom filmov. Predchádzajúci názov nie je známy a dokonca ani posledný oficiálny, Avšak viackrát sme sa pri výskumoch stretli s názvom kino Cement, podľa jeho donora – Cementárne Ladce. Už v začiatku šesťdesiatych rokov bol Závodný klub ROH vybavený širokouhlou premietačkou, na čom mala zásluhu predovšetkým cementáreň a predseda ZK ROH Eduard Žáčik. Stúpla návštevnosť i rentabilnosť kina. Boli poriadané "týždne filmov", organizovali sa rôzne súťaže v spolupráci s miestnymi novinami. Kino sa stalo komplexnou kultúrnou inštitúciou. Počet divákov sa pohyboval na hranici 18000 divákov za rok a počet premietnutých filmov bol 250 až 270 za rok. Pokles v návštevnosti i premietanosti filmov nastal až v polovici osemdesiatych rokov 20. st. Od r. 1990 vzrástol príliv filmov z produkcie najmä USA, čo spočiatku návštevnosť ovplyvnilo pozitívne, ale už o rok sa tento záujem vytráca. Obecný úrad a vedúca kina Zdena Hriadeľová museli pristúpiť k niektorým reštrikčným opatreniam, napríklad zrušili premietanie detských filmov. Napokon, kvôli absolútnej nerantabilnosti, bolo kino v Ladcoch zatvorené.

Vr. 1991 si Ladčania mohli pozrieť vo svojom kine premiéru slovenského filmu "Let asfaltového holuba", na ktorom spolupracovali rodáci z Ladiec, Miroslav Remo a Bohumil Martinák. Obnovenie premietania filmov v r. 2002 bol síce prísľubom novej nádeje a vývojovej etapy v budúcom živote kina, ale netrval dlho, Kino bolo natrvalo zatvorené okolo roku 2010 a v roku 2012 boli rozpredaný a rozobrané zariadenie. Aj keď kinosála zanikla, kultúrny dom stále jestvuje, deje sa tu množstvo kultúrnych, aj menej kultúrnych akcií a obec vo všeobecnosti žije veľmi kultúrnym životom. 

Vsuvka: V obci bol aktívny aj jeden z najlepšie fungujúcich, vybavených, ale aj najlepších filmových klubov, alebo skôr amatérskych filmárov, ktorí samy seba nazývajú osmičkári. Osmičkári – filmoví amatéri, ktorí nakrúcali svoje filmy v 70-tych a 80-rokoch 20. storočia na 8 mm film, presnejšie na pozitívny film formátu Super 8 mm, sa zgrupovali pri kultúrnych zariadeniach a fabrikách. Pri verejnej prezentácii ich tvorby boli ideologickými strážcami osvetové strediská.

Na strednom Považí  bolo niekoľko filmových krúžkov. Najväčšiu tradíciu mal Klub filmových amatérov pri Dome kultúry Považských strojární v Považskej Bystrici, ktorý viedli Vladimír Pikalík a Karol Surma. Postupne pribúdali ďalšie – Amfiklub v Ladcoch, ktorý viedol Miroslav Remo, filmoví amatéri pri Dome kultúry v Dubnici nad Váhom, vedení J. Krejčíkom, púchovskí filmári so Štefanom Kalmom, či Anton Klobučník v Ilave.

V ich archíve a kinematografii sa nachádza veľké množstvo krátkych, ale aj niekoľko celovečerných filmov. Medzi najznámejšie patrí napríklad dokument JUREKOVCE Štefana Kalmu o obyvateľoch zanikajúcej podhorskej osady. Obľúbeným žánrom pre amatérskych tvorcov boli filmové pesničky, predchodcovia dnešných videoklipov – napríklad SLNEČNICE a JA A TY Miroslava Rema, sci-fi PLANÉTA LEPIDOPTEROV Ľubomíra Rema, čo je voľná filmová kompozíciu na piesne Jany Kratochvílovej.

Výbornou poctou obci, rodine, ale aj filmovému umeniu je Film Mira Rema mladšieho Arsy-Versy z roku 2009. (z textu Mira Rema staršieho v bulletine Kinobus 2018).